Kedysi dávno som tam učil (robil šaša). Presnejšie, nie tam, ale všade možne po bratislavských nemocniciach a na Antolskej sme mali vedenie. Veľa sa toho nezmenilo.
Bývalé kolegyne nás obstali a boli veľmi milé.
Aké máme pekné baby.
Áno, viem, sú po mne.
Veve ma šťuchne.
Ešte učím?
Nie, už neučím.
To je škoda.
Ale pracujem s mladými a páči sa mi.
Tak to je zase fajn.
Začínal som na Zoške, na foniatrii, pamätám si to?
Jasné. Vždy mi nabalili z obeda, čo ostalo a ja som tým pádom mával polievku ešte aj na raňajky.
A pamätám si, ako som chcel od vedenia preplatiť zlatú farbu?
Nie, to si nepamätám.
Boli dušičky a robil som s deťmi malý cintorínik. Farbu som chcel na písanie nápisov na malé náhrobné kamene.
Áno, už si spomínam, bola to sranda. Čo je s tým cintorínom teraz?
Už nevedia, ale donedávna mali v nemocnici voskovú sviečku v tvare ruky.
Tú, čo sme kvôli nej museli ísť s deckami z infekčného rovno na chirurgiu? To preto, že sme si pri výrobe foriem na sviečky zasadrovali ruky a nohy. Kto mohol vedieť, že to stvrdne a nepôjde nám to dole.
Vedenie to so mnou nemalo ľahké, to mi je jasné.
Asi myslíte papiere. A oficiality.
Aj to, ale nikdy vraj nezabudnú ako som raz meškal viac ako hodinu na poradu. A ako dôvod som uviedol meškanie hodiniek, nakreslených na ruke.
Ale srdcovka mi bola ortopédia, nie?
Hm.
Je čas ísť. Rozlúčili sme sa. Áno, ukážeme sa aj nabudúce. Jasné, že ak budú mať veľa pacientov, prídem pošaškovať. Aj ja som ich rád videl.
...je fajn, prečítať si raz za čas v tvárach ľudí pár strán zo svojej minulosti...
