Čo je to Frida Kahlo efekt?
Je to zvláštny fenomén, ktorý som si postupom času všimol v súvislosti s tým, ako ľudia vnímajú a identifikujú sa s umením. Pre mňa bolo umenie vždy predovšetkým o samotnom diele – o jeho vizuálnej kvalite (ak sa, samozrejme, bavíme o výtvarnom umení), o novátorskom prístupe k technike, o posune v rámci žánru či témy, alebo – v mnohých prípadoch – o sociálnom či politickom posolstve.
V roku 2002 však vyšiel film Frida, ktorý si získal prekvapivo široké publikum a stal sa obrovským hitom. No nielen to – zrazu sa Frida Kahlo a jej obrazy stali mimoriadne populárnymi, jej výstavy boli vypredané po celom svete a hodnota jej diel raketovo vzrástla.
Poviete si: „A čo je na tom zlé?“
V princípe nič, ale donútilo ma to zamyslieť sa nad týmto fenoménom hlbšie. Ľudia začali Fridu Kahlo (teda umelkyňu, nie jej umenie) zbožňovať kvôli jej životnému príbehu, ktorý videli vo filme. A zrazu bola Frida Kahlo všade – nie jej obrazy, ale jej tvár. Stala sa celebritou, no nie až tak vďaka svojej tvorbe, ale kvôli dramatickému životnému príbehu, ktorý film zachytil (mimochodom, značne upravený – veď Frida nebol dokument).
A tak som sa začal pýtať: Prečo tak často zabúdame na dielo človeka a oslavujeme či odsudzujeme iba jeho osobný príbeh – hoci toho človeka osobne nepoznáme a jeho život sa nás nijako netýka?
Vezmime si napríklad hudobníka Briana Warnera (známeho ako Marilyn Manson). Je nepochybne talentovaný a vplyvný umelec, zodpovedný za množstvo hitov, z ktorých niektoré sú skutočné majstrovské diela. Dnes je však „zrušený“, pretože bol obvinený zo správania, ktoré moderná spoločnosť považuje za neprijateľné. Znamená to však, že jeho prínos pre hudbu je menej hodnotný? Nemyslím si.
Ale späť k Fride Kahlo – bola bezpochyby významnou umelkyňou a kľúčovou postavou moderného mexického umenia. No úprimne a realisticky povedané, jej popularita ďaleko presiahla význam jej diela v rámci výtvarného umenia. V kontexte celosvetovej umeleckej histórie nebola jej tvorba až taká prelomová, ako by sa mohlo zdať vzhľadom na hype spôsobený filmom.
Podobne som nedávno pozeral dokument o Andym Warholovi a trochu ma sklamalo, že sa primárne snažil vykresliť jeho umenie len cez optiku jeho sexuality. Nechápte ma zle – jeho sexuálna identita určite zohrávala dôležitú úlohu v jeho živote aj tvorbe, ale Warhol bol oveľa viac než len „slávny gay umelec“. Jeho prínos k pop-artu a expanzii žánru bol obrovský a zredukovanie jeho diela len na otázky identity mi príde ako zjednodušenie jeho komplexného génia.
Mohli by sme pokračovať ďalej a spomenúť napríklad Richarda Wagnera (skvelého skladateľa, ale aj antisemitu), Pabla Picassa (fenomenálneho umelca, ale zároveň obávaného sexuálneho predátora) či Christophera Columbusa (človeka, ktorý v skutočnosti neurobil nič výnimočné, ale napriek tomu ho oslavujeme). Ale o to nejde...
Myslím si, že takýto prístup je nesprávny. Ak tu nejaké dielo zostane, mali by sme ho hodnotiť len na základe jeho kvality.
A vysvetlím aj prečo.
Nikdy nebudeme vedieť všetko o súkromnom živote týchto ľudí a to, čo vieme, môže byť skreslené. Ich hudba, obrazy, básne, filmy či stavby sú však hmatateľné a môžeme ich hodnotiť také, aké sú. Páči sa nám to? Nepáči? To je úplne v poriadku. Ale zavrhnúť niečiu tvorbu len preto, že sa nám nepáči to, čo sme počuli o autorovi, je detinské a hlúpe.
Zároveň je smutné oslavovať niekoho len preto, že je slávny – nie vďaka skutočnému prínosu, ale kvôli počtu lajkov na Instagrame či followerov na TikToku. Alebo nekriticky velebiť či zatracovať nejakú celebritu len preto, že má politické názory, s ktorými súhlasím alebo nesúhlasím.
Ak sa týchto vecí nezbavíme, ocitneme sa o krok bližšie ku kultúrnej cenzúre – ktorá sa môže ľahko zmeniť na kultúrnu diktatúru. Stačí sa pozrieť na dnešný Hollywood, kde by napríklad Pán prsteňov už asi nevznikol (Zamyslite sa nad tým: tri trojhodinové filmy, v ktorých sú hlavnými postavami výlučne bieli muži, a tri biele ženy...)
Možno bol Hadrián, ktorý postavil veľkolepý Pantheon, vrah (pravdepodobne bol). Možno bol William Shakespeare mizerný manžel, možno bol Leonardo da Vinci rasista a možno bol Albert Einstein homofób. Nevieme to. Ale pointa je – ani to nepotrebujeme vedieť.
Obrázok: Ilustrácia vygenerovaná umelou inteligenciou.
