História nie je len zbierkou dátumov a udalostí. Je kolektívnou pamäťou civilizácie. Prostredníctvom nej si spoločnosť vysvetľuje, kto je, odkiaľ prišla a prečo verí tomu, čomu verí dnes. Minulosť preto neurčuje len naše poznanie. Formuje aj našu identitu.
Práve preto boli dejiny vždy predmetom politického zápasu. Nie preto, že by sa dala zmeniť minulosť. Tá je nemenná. Dá sa však zmeniť spôsob, akým o nej rozprávame. A keď sa zmení príbeh, postupne sa zmení aj pohľad spoločnosti na seba samu.
To samo osebe nie je nič zlé. História sa prirodzene vyvíja. Objavujú sa nové archeologické nálezy, nové dokumenty, nové metodiky a nové otázky. Poctivá historická veda svoje závery priebežne spresňuje. Takto funguje poznanie.
Niečo úplne iné je však hodnotiť ľudí a udalosti minulosti podľa morálnych noriem dneška. To nie je vedecký pokrok. Je to metodologická chyba, ktorá sa veľmi ľahko mení na politický nástroj.
To, že dnes odmietame otroctvo, rasizmus alebo náboženskú intoleranciu, je civilizačný úspech. Tieto hodnoty nevznikli z ničoho. Sú výsledkom tisícročí vývoja, omylov, konfliktov aj bolestivých skúseností. Ak však začneme spätne merať celé dejiny výlučne dnešným morálnym metrom, prestaneme chápať, ako tento vývoj vôbec prebiehal.
Úlohou histórie nie je rozhodovať, kto bol podľa dnešných kritérií dostatočne morálny. Jej úlohou je pochopiť, prečo ľudia konali tak, ako konali, aké mali možnosti, akým hodnotám verili a aký svet okolo seba poznali. Pochopenie nie je ospravedlnenie. Je základnou podmienkou seriózneho poznania.
Keď túto zásadu opustíme, história sa prestáva zaoberať minulosťou. Začína slúžiť súčasnej politike.
Nie je náhoda, že takmer každá totalitná ideológia sa pokúsila prepísať dejiny. Nacisti vytvorili mýtus o árijskej minulosti. Sovietsky zväz prepisoval učebnice, retušoval fotografie a nechával miznúť nepohodlné osobnosti. Mao počas kultúrnej revolúcie ničil historické dedičstvo, pretože prekážalo budovaniu novej spoločnosti. Kontrola nad minulosťou bola vždy jedným z najúčinnejších spôsobov kontroly budúcnosti.
Dnes sa už síce nepália kroniky a nevymazávajú fotografie tak okato ako v minulom storočí, ale zápas o dejiny je možno intenzívnejší než kedykoľvek predtým. Len zmenil podobu. Vedie sa v médiách, na univerzitách, v zábavnom priemysle, na sociálnych sieťach aj v politike.
Stačí sa pozrieť okolo seba.
V časti západného akademického a aktivistického prostredia sa čoraz častejšie stretávame s výkladom dejín, ktorý redukuje západnú civilizáciu predovšetkým na príbeh kolonializmu, rasizmu, patriarchátu a vykorisťovania. Skutočné historické zločiny sa stávajú jediným interpretačným rámcom, cez ktorý sa vysvetľujú celé stáročia vývoja. Vedecká revolúcia, osvietenstvo, vznik parlamentnej demokracie, právneho štátu, individuálnych slobôd či moderných ľudských práv zostávajú v úzadí alebo sú prezentované len ako vedľajší produkt systému útlaku.
Takýto pohľad nevytvára kriticky mysliaceho človeka. Vytvára človeka, ktorý postupne nadobudne presvedčenie, že spoločnosť, v ktorej žije, je od svojich základov morálne skazená. Ak je totiž celá história vašej civilizácie opísaná predovšetkým ako príbeh útlaku, je len otázkou času, kedy začnete spochybňovať aj legitimitu jej dnešných inštitúcií. Demokracia, sloboda prejavu či právny štát sa potom nejavia ako výsledok dlhého civilizačného vývoja, ale ako pokračovanie systému, ktorý bol údajne chybný už od svojho vzniku.
V mnohých krajinách Blízkeho východu je kolektívna pamäť budovaná predovšetkým okolo obdobia kolonializmu, intervencií a utrpenia moslimských spoločností. Oveľa menej priestoru dostávajú islamské výboje, obchod s otrokmi, postavenie náboženských menšín či vnútorné konflikty islamského sveta. Výsledkom je opäť selektívna historická pamäť, ktorá formuje pohľad na súčasnosť a udržiava predstavu, že všetky zásadné problémy majú pôvod výlučne mimo vlastnej spoločnosti.
Rovnaký princíp využíva aj moderná proruská propaganda. Druhá svetová vojna sa redukuje na hrdinský príbeh oslobodenia Európy, zatiaľ čo pakt Molotov – Ribbentrop, Katyň, okupácia pobaltských štátov alebo desaťročia sovietskej nadvlády nad strednou Európou zostávajú na okraji záujmu. Nejde o úplné falšovanie dejín. Oveľa účinnejšie je vyberať iba tie kapitoly, ktoré podporujú súčasné politické ciele.
Podobne pracuje aj časť nacionalistickej a krajne pravicovej politiky. Vytvára romantické predstavy o zlatej minulosti, pestuje mýty o národnej výnimočnosti a systematicky vytláča nepríjemné kapitoly vlastných dejín. Každá ideológia si vyberá vlastných hrdinov, vlastné obete a vlastných vinníkov. História sa prestáva skúmať. Začína sa zneužívať.
Spoločným menovateľom všetkých týchto prístupov nie je konkrétna ideológia. Je ním presvedčenie, že minulosť má slúžiť súčasným politickým potrebám. Otázku „Čo sa naozaj stalo?“ postupne nahrádza otázka „Aký príbeh potrebujeme rozprávať?“
Najväčším problémom pritom nie je nespravodlivosť voči historickým osobnostiam. George Washington, Winston Churchill ani Karol Veľký už našu obhajobu nepotrebujú.
Skutočný problém spočíva niekde inde.
Ak mladého človeka celé roky učíme, že jeho civilizácia je predovšetkým príbehom rasizmu, kolonializmu a útlaku, nemali by sme byť prekvapení, keď začne odmietať aj hodnoty, ktoré z tejto civilizácie vyrástli. Rovnako neprekvapuje, keď iný mladý človek vyrastá v presvedčení, že jeho národ, rasa alebo kultúra sú prirodzene nadradené ostatným, že prisťahovalci či menšiny predstavujú hrozbu a že história potvrdzuje jeho výnimočné postavenie. Ani v tomto prípade nejde o poznanie dejín, ale o ich ideologicky upravenú verziu. Výsledkom už nie je liberálna demokracia, ale príťažlivosť autoritárstva, etnického nacionalizmu alebo iných foriem politického extrémizmu.
Práve preto sa boj o dejiny stal jedným z hlavných bojísk dnešných kultúrnych aj geopolitických konfliktov. Niektorí doň vstupujú z presvedčenia, že naprávajú historické krivdy. Iní veľmi dobre chápu, že spoločnosť, ktorá stratí dôveru vo vlastný príbeh, časom stratí aj dôveru vo vlastné inštitúcie. A spoločnosť bez spoločného príbehu je podstatne ľahšie manipulovateľná.
Dejiny sa pritom nemenia. Mení sa iba spôsob, akým ich rozprávame.
A keď sa určitý výklad opakuje dostatočne dlho, prestane byť vnímaný ako interpretácia. Stane sa samozrejmosťou. Stane sa súčasťou kultúry. Stane sa folklórom.
V tej chvíli už neprepisujeme minulosť. Začíname prepisovať budúcnosť.
