Keď idem v lete na pláž, vezmem si plavky a šľapky. Keď idem do hôr, potrebujem pevnú obuv a bundu. Ani jedno oblečenie nie je samo osebe správne alebo nesprávne. Je vhodné alebo nevhodné podľa toho, kam idem.
S politickými a ideologickými nálepkami je to podľa mňa veľmi podobné.
Liberál, konzervatívec, socialista, progresívec, pravičiar či ľavičiar totiž nie sú univerzálne politické jednotky, ktoré majú od Kodane cez Texas až po Bagdad a Tokio rovnakú hodnotu. Sú to pojmy, ktoré získavajú význam až v konkrétnom historickom, kultúrnom a spoločenskom prostredí a kontexte.
To, čo je v USA považované za radikálne ľavicovú politiku, môže byť v časti Európy úplne nudný mainstream, ktorý bez problémov obhajujú aj stredopravé strany. Človek považovaný za liberála niekde na Blízkom východe zase môže mať názory, pri ktorých by progresívny dvadsiatnik z Berlína alebo New Yorku dostal ideologickú vyrážku.
A obaja sa pritom môžu úplne úprimne považovať za liberálov.
Obaja dokonca môžu mať pravdu.
Pretože tieto pojmy sú do veľkej miery relačné. Konzervatívec chce niečo konzervovať. Lenže čo? Americký konzervatívec chce zachovávať inú spoločenskú tradíciu než japonský konzervatívec. Liberál sa zase vymedzuje voči obmedzeniam existujúcim v jeho spoločnosti. Lenže tie sú v Kodani úplne iné než v Bagdade.
A potom prišiel internet a všetkých týchto ľudí nahádzal do jednej diskusie.
Dnes spolu pod jedným príspevkom diskutujú Američan, Dán, Izraelčan, Ind, Japonec či Iračan. Používajú rovnaké slová a prirodzene predpokladajú, že nimi označujú rovnaké veci.
Lenže neoznačujú.
Máme globálnu politickú diskusiu, ale nemáme globálny politický rámec a slovník.
A podľa mňa to má oveľa vážnejší dôsledok než iba množstvo absurdných hádok na sociálnych sieťach a v podcastoch.
Ak totiž rovnaké slovo používame v desiatkach spoločností na označenie dramaticky rozdielnych vecí, jeho význam sa začne rozťahovať a deformovať.
Čo presne dnes znamená „socialista“, „fašista“, „woke“, „krajne pravicový“, „komunista“ alebo „extrémista“?
Samozrejme, všetky tieto slová majú svoje definície, históriu a intelektuálny obsah. Problém je, že verejná diskusia ich už dávno nepoužíva iba týmto spôsobom.
Používa ich ako nálepky.
Je to svojím spôsobom inflácia politického jazyka.
Ak začneme slovom „fašista“ označovať každého človeka, ktorý sa nachádza dostatočne napravo od našej vlastnej predstavy politického stredu, nevytvorili sme tým viac fašistov.
Iba sme znížili hodnotu slova fašista.
Ak je „komunista“ každý, kto chce vyššie dane alebo silnejší sociálny štát, slovo komunista prestáva hovoriť veľa o komunizme.
Ak je „extrémista“ každý, koho názory považujeme za nepríjemné, slovo extrémista postupne prestáva označovať extrém.
Keď onálepkujeme milióny fašistov, komunistov, radikálov a extrémistov, svet tým neopíšeme presnejšie. Znehodnotíme iba slová, ktoré potrebujeme na pomenovanie skutočných fašistov, komunistov, radikálov a extrémistov.
A tu podľa mňa prestáva byť tento problém iba lingvistický.
Politický jazyk totiž realitu nielen opisuje. Pomáha nám vytvárať mapu politického priestoru.
Potrebujeme vedieť približne rozlíšiť stred od radikálneho okraja. Potrebujeme rozlišovať medzi názorom, s ktorým nesúhlasíme, názorom, ktorý považujeme za hlúpy alebo odpudivý, a ideológiou, ktorá už predstavuje skutočný extrém.
Tieto hranice nikdy neboli dokonale objektívne. Menili sa v čase a vždy o nich existovali spory. Ale potrebujeme ich.
Pretože ak ich rozmažeme dostatočne, vznikne zvláštny paradox.
Ak je bežný konzervatívec fašista, potom skutočný fašista už neleží v našom politickom slovníku veľmi ďaleko od bežného konzervatívca.
Ak je umiernený sociálny demokrat komunista, potom skutočný komunista už neznie ako niekto stojaci na vzdialenom okraji politického spektra. Je iba o niekoľko krokov ďalej.
A ak je každý extrémista, potom byť extrémistom prestáva byť extrémne.
Tým nechcem povedať, že radikálne ideológie vznikajú preto, že sa ľudia na Twitteri nevedia dohodnúť na definícii slova fašizmus. To by bolo samozrejme absurdné.
Ale ak spoločnosť stratí schopnosť rozlišovať medzi politickým mainstreamom, radikalizmom a skutočným extrémom, radikálnym ideológiám tým vytvára oveľa pohodlnejšie prostredie.
A presne toto môžeme sledovať prakticky v reálnom čase.
Na rôznych koncoch politického spektra sa posúvajú hranice toho, čo bolo ešte pred niekoľkými rokmi považované za okrajové. Názory, ktoré kedysi patrili do politického suterénu, dnes získavajú miliónové publikum. A zároveň používame tie najextrémnejšie možné označenia na ľudí, ktorí s týmito ideológiami nemajú prakticky nič spoločné.
Tieto dva javy možno nie sú úplne oddelené. Možno sa navzájom živia.
Čím viac rozťahujeme význam politických a ideologických pojmov, tým horšie dokážeme identifikovať skutočné extrémy. A čím horšie ich dokážeme identifikovať, tým ľahšie sa môžu posúvať smerom do mainstreamu.
Internet nám umožnil viesť prvú skutočne globálnu politickú diskusiu v dejinách.
Lenže do tejto diskusie sme si priniesli nedostatočný slovník.
Obrázok: Ilustrácia vygenerovaná umelou inteligenciou
