Turecko bolo kedysi opisované ako most medzi Západom a Blízkym východom. Dnes sa čoraz viac podobá na krajinu, ktorá stojí jednou nohou v NATO, druhou v neoosmanských ambíciách a oboma rukami drží Západ pod krkom vždy, keď sa jej to hodí.
Prezident Recep Tayyip Erdogan už dávno nie je len výstredný, hlučný a trochu nepríjemný spojenec. Je to politik, ktorý celé roky systematicky posúva Turecko smerom k vlastnej mocenskej hre. Protiizraelská hystéria, protizápadná rétorika, koketovanie s islamistickými hnutiami, vojenské operácie v Sýrii, vydieranie partnerov v NATO, ambivalentný vzťah k Rusku - to všetko nie sú náhodné výkyvy nálad jedného temperamentného politika. Je to vzorec. A vzorce treba brať vážne.
Erdogan po masakri zo 7. októbra neoznačil Hamas za teroristickú organizáciu. Naopak, nazval ho „oslobodzovacou skupinou“ a bojovníkmi za vlastnú zem. To nie je diplomatická neobratnosť. To je politické stanovisko. V momente, keď väčšina civilizovaného sveta ešte spracovávala zábery zavraždených rodín, unesených detí a vypálených kibucov, prezident členskej krajiny NATO našiel pochopenie nie pre obete, ale pre páchateľov.
Turecko dlhodobo udržiava kontakty s Hamasom. Predstavitelia Hamasu sa v Istanbule nestretávajú v tmavých pivniciach, ale na oficiálnych rokovaniach. Erdogan sa s Ismailom Haníjom stretol v Istanbule v apríli 2024 a turecká spravodajská služba v roku 2026 hostila ďalších predstaviteľov Hamasu. Ankara to samozrejme vysvetľuje diplomaciou. Lenže takáto diplomacia má zvláštnu pachuť, keď sa pri nej teroristi menia na politických partnerov.
A tu sa dostávame k jadru problému. Turecko nechce byť obyčajným členom NATO. Turecko chce byť samostatnou regionálnou mocnosťou, ktorá využíva výhody členstva v Aliancii, ale odmieta rešpektovať jeho politickú logiku. Keď sa mu hodí NATO, hovorí o spojenectve. Keď sa mu hodí Rusko, kupuje ruský systém S-400. Keď sa mu hodí Západ, žiada moderné stíhačky. Keď sa mu hodí islamistická ulica, objíma Hamas.
To nie je diplomacia. To je geopolitický bazár.
Nákup ruského systému S-400 nebol drobný technický spor. Bol to vedomý krok proti bezpečnostnej logike NATO. Spojené štáty preto Turecko vyradili z programu F-35 a uvalili naň sankcie. A dnes? Dnes Washington opäť naznačuje, že sankcie môže zrušiť a predaj F-35 Turecku obnoviť.
To je presne tá chvíľa, pri ktorej by mal niekto v miestnosti zdvihnúť ruku a opýtať sa: prepáčte, my sme sa už všetci úplne zbláznili?
Moderné stíhačky piatej generácie nie sú diplomatický darček za dobré správanie. Nie sú pozvánka na lepší obed v Bielom dome. Sú to strategické zbrane, ktoré menia rovnováhu síl. Predávať ich krajine, ktorá hostí predstaviteľov Hamasu, pravidelne útočí na Izrael, vydiera spojencov a rozširuje vojenské operácie v Sýrii, sa nezdá ako dobrý nápad.
Turecko pritom nerobí problémy iba Izraelu. V Sýrii si Ankara roky buduje vlastnú sféru vplyvu. Jej prioritou nie je stabilita regiónu, ochrana menšín ani boj proti džihádizmu. Jej prioritou je oslabiť Kurdov a vytvoriť si nárazníkové pásmo pod vlastnou kontrolou. Tureckom podporované sily (často z radov islamistických extrémistov) v rokoch 2024–2025 útočili proti SDF, teda proti kurdským silám, ktoré boli pre Spojené štáty jedným z najdôležitejších partnerov v boji proti ISIS.
Takže si to zhrňme. Člen NATO útočí na partnerov Spojených štátov v Sýrii, udržiava kontakty s teroristami, kupuje ruské zbrane, vydiera Alianciu pri jej rozširovaní, obchoduje s Moskvou, hrá sa na sprostredkovateľa medzi Východom a Západom a ešte k tomu chce späť najmodernejšie americké lietadlá.
A my tomu hovoríme spojenectvo.
Možno by bolo načase prestať sa tváriť, že problém neexistuje len preto, že jeho priznanie by bolo nepríjemné. Turecko je veľká krajina. Má strategickú polohu. Má silnú armádu. Kontroluje prístup k Čiernemu moru. Bez Turecka je NATO slabšie. To všetko je pravda.
Lenže práve preto je problém taký vážny.
Turecko dnes nie je mostom medzi Západom a Blízkym východom. Je mostom, na ktorom Erdogan vyberá výpalné od všetkých strán.
Od NATO chce bezpečnostné garancie. Od Ruska energetiku a geopolitický priestor. Od islamistov politický kapitál. Od Západu technológie. Od regiónu rešpekt. A keď mu niekto odmietne zaplatiť, začne útočiť, vyhrážať sa alebo blokovať spoločné rozhodnutia.
To nie je partnerstvo. To je vydieranie v obleku diplomacie.
Samozrejme, Turecko nemožno jednoducho vyhodiť z NATO. Aliancia na to ani nemá jednoduchý mechanizmus a geopolitická realita je komplikovanejšia než komentár na internete. Ale práve preto treba hovoriť nahlas o tom, že problém existuje. Pretože najväčšie krízy nevznikajú vtedy, keď ich nikto nevidel prichádzať. Vznikajú vtedy, keď ich všetci videli, ale nikto nechcel kaziť atmosféru.
Obrázok: Ilustrácia vygenerovaná umelou inteligenciou
článok bol povodne publikovaný na facebook.com/tachles.tv
