Tento článok nie je analýzou pre odborníkov, ale rýchlym prehľadom toho, kto je s kým, proti komu a prečo. Pretože v regióne, kde sa na každom kameni dá postaviť chrám, mešita alebo vojenská základňa, má každý ťah svoje korene v hlbokej histórii a ešte hlbších resentimentoch. Znie to neuveriteľne, ale ropa je v tejto hre často len vedľajšou figúrkou – o moc sa tu bojuje inými kartami: vierou, identitou, históriou a pomstou.
Začnime s Iránom, šíitskym lídrom regiónu. Islamská republika sa netají ambíciami byť hegemónom v regióne a exportovať svoj revolučný model. Šíitsky islam tu nie je len náboženstvo, ale aj identita a nástroj moci. Irán si cez svoju sieť spojencov (od libanonského Hizballáhu, cez Hamas a PIJ v Gaze a na západnom brehu, až po húsijských povstalcov v Jemene) buduje tzv. šiítsky polmesiac – koridor vplyvu od Teheránu po Stredozemné more. Kým v minulosti bola jeho expanzia relatívne skrytá, posledné roky hrá otvorene, drzo a agresívne.
Na opačnej strane tohto konfliktu stoja sunnitské krajiny, najmä Saudská Arábia. Wahhábistické kráľovstvo sa považuje za lídra sunnitského sveta a zároveň ochrancu dvoch najposvätnejších miest islamu – Mekky a Mediny. Rivalita medzi Iránom a Saudmi je preto nielen geopolitická, ale aj náboženská – ide o starý rozkol medzi šiitmi a sunnitmi, ktorý siaha až k otázke nástupníctva po prorokovi Mohamedovi. Avšak kým Irán a jeho šiítska revolúcia smerujú k stredovekej teokracii, Saudi hľadia viac do budúcnosti a snažia sa náboženské tradície maximálne priblížiť modernému svetu. Obdobné smerovanie je možné pozorovať aj v príade Spojených arabských emirátov, Kuvajtu a Jordánska.
Sýria je miestom, kde sa tieto dva svety stretli najbrutálnejšie. Občianska vojna, ktorá sa začala ako povstanie proti diktatúre Bašára al-Asada, sa rýchlo premenila na regionálne bojisko. Irán podporil Asada, pre ktorého bolo prežitie režimu otázkou zachovania šíitskeho vplyvu (hoci samotný Asad je alawita – sekta blízka šíitom). Proti nemu stáli rôzne skupiny – od islamistických frakcií a sunnitských milícií, cez žoldnierov z celého sveta až po lokálne jednotky odporu. Do konfliktu vstúpilo aj Rusko ako Asadov “záchranca” a Turecko, ktoré síce podporovalo niektorých sunnitských povstalcov, no jeho hlavným cieľom boli kurdské milície, podporované USA a čiastočne aj Izraelom. Výsledkom bola spleť aliancií, kde každý bojoval s každým – a niekedy aj so svojimi bývalými spojencami. Po páde Asadovho režimu prevzala moc nová vláda zložená z pestrého mixu radikálnych skupín – od zvyškov Dáeš (ISIS), cez Moslimské bratstvo až po exilových členov Talibanu. Ruské základne sú dnes buď zničené, alebo do veľkej miery opustené. Na severe stále operuje turecká armáda, ktorá sa zameriava najmä na kurdské enklávy. Západ a juh krajiny sú pod dohľadom Izraela, ktorý tu aktívne pôsobí s cieľom eliminovať iránske hrozby. V oblasti al-Tanf na juhu sa stále nachádzajú americké jednotky, no tie do diania výrazne nezasahujú.
Turecko, ktoré v minulosti viedlo celý región ako Osmanská ríša, dnes pod vedením Erdogana balansuje medzi islamistickými sympatiami a pragmatickým nacionalizmom. Turecko hrá vlastnú hru. S Izraelom a Saudskou Arábiou síce v posledných rokoch formálne urovnalo vzťahy, no stará nedôvera nezmizla a záujmy týchto aktérov sa často rozchádzajú. Vzťahy s Ruskom oscilujú medzi taktickou spoluprácou a priamym konfliktom – v Sýrii stoja na opačných stranách, no zároveň Turecko nakupuje ruské zbrane a koordinuje svoje kroky s Moskvou v kľúčových oblastiach. S Iránom udržiava Ankara chladný, ale funkčný dialóg – obe krajiny sú konkurenti v regióne, no vedia spolupracovať, keď je to výhodné. Erdoğan pritom nezabúda na svoje historické ambície: angažovanie Turecka v Sýrii, Líbyi či na Kaukaze je prejavom túžby obnoviť aspoň tieň osmanského vplyvu. Členstvo v NATO túto rovnicu ešte viac komplikuje – Turecko využíva výhody aliancie, no zároveň často ide proti jej duchu.
Izrael je v tomto chaose osobitnou kapitolou. Židovský štát, dlhodobo považovaný za nepriateľa arabského sveta, si za posledné roky výrazne zlepšil vzťahy so sunnitskými monarchiami. Abraham Accords s Emirátmi a Bahrajnom neboli len o diplomacii – boli o spoločnom strachu z Iránu. Izrael má v regióne výnimočnú vojenskú silu, technologickú prevahu a schopnosť presadzovať svoje záujmy chirurgickými údermi. Zároveň je stále v konflikte s Hizballáhom na severe a Hamasom na juhu – oboma podporovanými Iránom. Historické pozadie tohto napätia siaha k zrodu štátu Izrael a odmietnutiu jeho existencie zo strany mnohých arabských a islamských aktérov.
Katar je nenápadný, ale dôležitý hráč. Malá, bohatá krajina so silným mediálnym nástrojom v podobe Al-Džazíry hrá hru na všetky strany. Udržiava dobré vzťahy s Iránom a hostí čelných predstavitelov teroristických skupín ako Hamas, ale zároveň hostí aj najväčšiu americkú základňu v regióne. Financoval islamistické hnutia ako Moslimské bratstvo, ale zároveň sa profiluje ako moderný, globálny aktér. Katar často využíva svoju ekonomickú silu na mäkkú diplomaciu, ale jeho podpora radikálnych skupín z neho robí podozrivého partnera pre mnohých susedov.
A potom sú tu Spojené štáty. Po rokoch neistoty, keď sa zdalo, že Amerika zo scény postupne odchádza, sa vrátil Trump. Jeho politika tradične uprednostňuje tvrdú silu, ekonomický tlak a otvorené straníctvo – najmä voči Izraelu a proti Iránu. To síce teší Rijád a Jeruzalem, no zároveň zvyšuje napätie s Teheránom a komplikuje vzťahy s Irakom či Sýriou. Kedysi boli USA v regióne vnímané ako garant stability, no za posledné dekády sa čoraz viac stávajú destabilizačným faktorom – od invázie do Iraku, cez zlyhanie v Líbyi, až po chaotickú politiku voči Iránu naprieč administratívami. Amerika tak v regióne stratila svoju niekdajšiu reputáciu.
Táto hra o tróny nemá jednoznačných víťazov. Každý hráč má svoje karty – historické resentimenty, náboženské identity, ekonomické záujmy, ideologické vízie. A každý vie, že chybný ťah ho môže stáť veľmi veľa. V regióne, kde sa hranice často prekresľujú tak silou, ako aj diplomaciou, je najdôležitejšou zbraňou nie tank, ale schopnosť prežiť – politicky, nábožensky, strategicky a ideologicky. A ako vieme, na Blízkom východe prežiť znamená byť o krok vpred – ideálne aj za cenu, že zradíte vlastného spojenca. Ale to už poznáme – veď sledujeme túto sériu už nejaký čas.
Obrázok: Ilustrácia vygenerovaná umelou inteligenciou
