„Izrael ukradol Palestínčanom zem.“ Táto veta má jednu veľkú výhodu. Zmestí sa na transparent, do komentára aj do krátkeho videa.
Čo to konkrétne znamená? Že židovskí prisťahovalci „ukradli“ pozemky, ktoré si vlastne kúpili? Že Izrael nemal právo vzniknúť? Že počas vojny nemohol obsadiť nepriateľské pozície? Alebo že niektorí Palestínčania prišli o svoj majetok neprávom?
To sú odlišné tvrdenia a každé potrebuje vlastné vysvetlenie.
Netajím sa tým, že obhajujem právo Izraela na existenciu a obranu. Nevyplýva z toho, že obhajujem každé rozhodnutie jeho vlády, každú osadu alebo každé vyvlastnenie. Znamená to však, že jeho dejiny nechcem posudzovať tak, akoby sa izraelské rozhodnutia odohrávali vo vákuu a okolité krajiny v nich vystupovali iba ako nezúčastnené obete.
Najskôr si ujasnime, čo komu patrilo
Krádežou bežne rozumieme neoprávnené prisvojenie cudzieho majetku. Pri štátoch však musíme rozlišovať medzi vlastníctvom konkrétneho pozemku, štátnou suverenitou a vojenskou kontrolou.
Vlastniť pole neznamená mať nad ním vlastný štát. A zmena štátnej hranice sama osebe neznamená, že pôvodný majiteľ prestáva vlastniť svoje pole. Práve zamieňanie týchto vecí umožňuje vytvárať zdanlivo presvedčivé, ale zavádzajúce príbehy.
Územie dnešného Izraela a palestínskych území bolo po stáročia súčasťou Osmanskej ríše. Po prvej svetovej vojne ho spravovala Británia na základe mandátu Spoločnosti národov. Nebolo samostatným palestínskym arabským štátom. Zároveň však nebolo prázdne a jeho obyvatelia mali svoje domovy, majetok a práva.
Britský mandát zahŕňal podporu židovskej národnej domoviny aj ochranu práv ostatného obyvateľstva. Británia dostala poverenie územie spravovať, nie vlastnícky list na všetky jeho pozemky.
Židovskí jednotlivci a organizácie kupovali pôdu už za Osmanov a pokračovali v tom počas mandátu. Kupovali ju aj od arabských vlastníkov vrátane veľkostatkárov, ktorí v krajine nežili. Existujú o tom zmluvy, dobové záznamy aj svedectvá samotnej arabskej tlače.
Označovať tieto nákupy za krádež je jednoducho nesprávne. Niektoré predaje sprevádzalo vysťahovanie arabských nájomcov, a teda aj legálny obchod tak mohol znamenať vážny zásah do života ľudí, ktorí pôdu obrábali. Obe skutočnosti patria do toho istého príbehu.
Z legálnych nákupov nevyplýva, že Židia kúpili celé územie budúceho Izraela. Rovnako z toho, že nevlastnili každý pozemok, nevyplýva, že tam nemohol vzniknúť židovský štát. Štáty nie sú súčtom nehnuteľností vlastnených príslušníkmi jedného národa.
Izrael nevznikal v mieri
Valné zhromaždenie OSN v novembri 1947 odporučilo rozdeliť mandátnu Palestínu na židovský a arabský štát s osobitným režimom pre Jeruzalem. Židovské vedenie plán prijalo, arabské vedenie ho odmietlo.
Toto rozhodnutie je pre pochopenie nasledujúcich udalostí podstatné. Navrhované rozdelenie sa neuskutočnilo pokojnou dohodou. Rozpútali sa boje medzi miestnymi komunitami a po vyhlásení Izraela 14. mája 1948 do konfliktu vstúpili armády Egypta, Transjordánska, Sýrie, Libanonu a Iraku. Rozsah ich zapojenia bol rozdielny, ale novovzniknutý štát čelil medzištátnej vojne a výraznej presile prakticky na všetkých frontoch.
Izrael preto neriešil iba podobu svojich úradov a hraníc. Riešil, či vôbec prežije.
Vojnu vyhral a na jej konci kontroloval väčšie územie, než mu prideľoval plán OSN. Kto tento výsledok opisuje výlučne ako územnú lúpež, vynecháva odmietnutie rozdelenia, občiansku vojnu aj útok arabských armád. Bez nich by možno dejiny vyzerali inak.
To však neznamená, že vojnové víťazstvo vyriešilo všetky majetkové otázky. Približne 700-tisíc palestínskych Arabov utieklo alebo bolo vyhnaných. Ich strata domovov bola skutočná. Neskoršie prevzatie majetku prostredníctvom izraelského zákona o majetku neprítomných nemožno preto opisovať ako dobrovoľnú kúpu, ale ani ako lúpež.
Uznanie palestínskej tragédie a uznanie práva Izraela brániť sa môžu existovať súčasne. Jedno neruší druhé.
Utečenci neboli iba na jednej strane
Regionálny obraz by však zostal neúplný, keby sme spomenuli iba palestínskych utečencov.
V období okolo vzniku Izraela a v nasledujúcich rokoch sa rozpadla aj veľká časť židovského osídlenia arabských krajín. Bežne uvádzané odhady hovoria približne o 850-tisíc Židoch, ktorí opustili arabské krajiny.
Okolnosti neboli všade rovnaké. Dochádzalo k vyháňaniu, protižidovskému násiliu, diskriminácii aj odnímaniu majetku. Ľudia utekali zo strachu o bezpečnosť, odchádzali pod rastúcim tlakom alebo s túžbou začať nový život v Izraeli. Tieto motivácie sa mohli prelínať. Napríklad v Iraku bolo umožnenie odchodu spojené so stratou občianstva a následným zabavením majetku odchádzajúcich Židov.
Tieto straty nerušia nároky palestínskych rodín, rovnako ako palestínske utrpenie neruší židovské. Dejiny regiónu však nemožno pravdivo podať ako príbeh jediného vysídleného obyvateľstva. Pre vačšinu Židov z Blízkeho východu a severnej Afriky bol Izrael miestom, kde po strate dovtedajšieho domova hľadali bezpečie a budúcnosť.
Prvý úder nevysvetľuje celý konflikt
Po vojne v roku 1948 ovládalo Západný breh vrátane východného Jeruzalema Jordánsko, ktoré ho v roku 1950 aj anektovalo. Gazu spravoval Egypt, ale oficiálne ju nepripojil k svojmu územiu. Palestínsky štát tam napriek tomu nevznikol. Keď sa neskôr tieto oblasti dostali pod izraelskú kontrolu, neboli teda odňaté existujúcemu suverénnemu palestínskemu štátu.
V roku 1967 Izrael uskutočnil prvý rozsiahly letecký úder proti Egyptu. Predchádzalo mu sústredenie egyptských vojsk na Sinaji, odchod jednotiek OSN a uzavretie Tiranskej úžiny pre izraelskú plavbu. Keď diplomatické úsilie neprinieslo riešenie, izraelské vedenie sa rozhodlo prevziať vojenskú iniciatívu a spustiť preventívny útok. Opísať túto situáciu iba vetou „Izrael zaútočil prvý“ znamená vynechať okolnosti, ktoré k jeho rozhodnutiu viedli.
Pre pochopenie územných zmien je však dôležité aj to, kde sa bojovalo a prečo. Izraelská armáda nevstupovala na prázdne plochy na mape. Postupovala proti nepriateľským armádam, ich opevneniam, delostreleckým pozíciám a zásobovacím trasám.
Na Sinaji bolo hlavným vojenským problémom rozsiahle egyptské zoskupenie. Izraelský postup rozbil jeho obranné línie a vytlačil egyptskú armádu zo Sinajského polostrova. Ovládnutie Šarm aš-Šajchu zároveň umožnilo odstrániť blokádu Tiranskej úžiny, ktorá patrila k bezprostredným príčinám krízy. Do konca bojov izraelské jednotky dosiahli Suezský prieplav.
Výsledkom bola aj zásadná zmena obranných podmienok: egyptské sily už nestáli pri pôvodnej izraelskej hranici, ale oddeľoval ich od nej rozsiahly priestor Sinaja a nepredstavovali tak bezprostrednú hrozbu. To vysvetľuje jeho následný bezpečnostný význam.
Na jordánskom fronte sa bojovalo po tom, čo Jordánsko vstúpilo do vojny a začalo ostreľovať izraelské ciele. Izrael pritom prostredníctvom OSN odkázal kráľovi Husajnovi, že ak sa Jordánsko nezapojí, nebude napadnuté. Existenciu tohto odkazu zaznamenal aj samotný Husajn.
Izraelský protiútok mal konkrétne vojenské ciele: umlčať delostrelectvo, odstrániť jordánske pozície ohrozujúce spojenie s Jeruzalemom pri Latrune a otvoriť bezpečný prístup k izraelskej enkláve na hore Skopus. Ovládnutie výšin a komunikácií následne umožnilo izolovať jordánske jednotky a narušiť ich presuny. Boje napokon viedli k obsadeniu celého Západného brehu vrátane východného Jeruzalema.
Pri Jeruzaleme sa vojenské ciele navyše prelínali s mimoriadnym historickým a náboženským významom mesta. Nebolo by presné vysvetľovať všetky izraelské rozhodnutia iba vojenskou topografiou. Rovnako nepresné by však bolo ignorovať jordánske útoky a rozmiestnenie jeho armády.
Golanské výšiny predstavovali odlišný problém. Sýrske opevnené pozície na vyvýšenom teréne umožňovali pozorovanie a ostreľovanie izraelských miest a obcí a poľnohospodárskych oblastí pod nimi. Sýrske ostreľovanie severného Izraela pokračovalo aj počas vojny. Dobytie týchto pozícií preto malo konkrétny obranný význam: odstránilo nepriateľské postavenia bezprostredne nad izraelskými sídlami a presunulo líniu vojenskej kontroly na výšiny.
Hlavný útok na Golanoch sa uskutočnil až 9. a 10. júna, keď už boli hlavné boje proti Egyptu a Jordánsku rozhodnuté.
Po šiestich dňoch Izrael kontroloval Sinaj, Gazu, Západný breh, východný Jeruzalem a Golanské výšiny. Za týmto výpočtom však boli rozdielne bojiská, nepriateľské armády a strategické rozhodnutia.
Samotné vojenské obsadenie týchto území preto nemožno označiť za krádež. Najskôr treba vysvetliť, proti komu sa bojovalo, odkiaľ prichádzali útoky a čo malo ovládnutie konkrétnych pozícií dosiahnuť. Otázka, čo Izrael s územiami urobil po skončení bojov, je ďalšou kapitolou. Nemožno ju zamieňať s vysvetlením samotného vojenského postupu.
Bezpečnosť nie je detail pod čiarou
Na mape vyzerá výšina ako kus zeme. Pre ľudí žijúcich pod ňou môže znamenať rozdiel medzi bezpečím a možnosťou ostreľovania. Horský priechod môže byť prístupovou cestou pre armádu. Vzdialenosť od hranice môže rozhodovať o čase potrebnom na zastavenie útoku.
Izrael preto nepristupoval k obsadeným územiam ani ako k územiam, ktoré automaticky anektuje, ale ani ako k územiam, z ktorých sa bez ďalších podmienok stiahne.
Ani americká diplomacia po roku 1967 nechcela jednoducho obnoviť predvojnový stav bez politického riešenia. Presadzovala spojenie izraelského stiahnutia s mierom a uznaním bezpečnej existencie štátu.
Aj preto treba vysvetliť slovo okupácia. V práve označuje stav faktickej vojenskej kontroly nad cudzím územím. Samo osebe nerozhoduje, kto začal vojnu, ani neznamená, že každé pôvodné obsadenie bolo nezákonné. Určuje však povinnosti voči obyvateľstvu a jeho majetku. Aj štát, ktorý sa oprávnene bráni, sa môže stať de jure okupujúcou mocnosťou. Preto toto pomenovanie nemusí nevyhnutne niesť pejoratívny význam.
Územie ako cesta k mieru
Dôležité je aj to, čo izraelské vedenie zamýšľalo s obsadenými územiami urobiť. Vojenské víťazstvo v roku 1967 neviedlo k automatickému pripojeniu všetkého, čo izraelská armáda ovládla. Významná časť vedenia vnímala tieto územia aj ako prostriedok na dosiahnutie mieru: stiahnutie sa malo spojiť s uznaním Izraela a bezpečnostnými zárukami.
Nešlo iba o dodatočné zdôvodnenie. Už 19. júna 1967 izraelská vláda prijala stanovisko počítajúce s mierom s Egyptom a Sýriou na základe medzinárodných hraníc a izraelských bezpečnostných požiadaviek. To otváralo cestu k stiahnutiu zo Sinaja a Golanských výšin. O budúcnosti Západného brehu však rovnaká zhoda neexistovala.
Aj vo vzťahu k Jordánsku vznikali návrhy územného kompromisu. Allonov plán vo svojej neskoršej podobe predpokladal odovzdanie rozsiahlych častí Západného brehu Jordánsku pri zachovaní izraelskej kontroly nad strategickými oblasťami, najmä Jordánskym údolím. Nebol oficiálne prijatou vládnou dohodou, ale predstavoval vplyvnú predstavu o spojení územného ústupku s bezpečnosťou.
Izraelská politika pritom nebola jednotná a časom sa menila. Popri návrhoch kompromisu existovali aj snahy o trvalé pripojenie území. Východný Jeruzalem Izrael začlenil pod svoje právo a správu už v roku 1967; podobný krok uskutočnil na Golanských výšinách v roku 1981. Tieto kroky sa medzinárodne posudzovali ako anexia. Nemožno preto tvrdiť, že všetky územia držal výlučne na budúcu výmenu za mier.
Sinaj však ukazuje, že princíp „územie za mier“ bol reálnou politickou možnosťou. Po dohodách z Camp Davidu v roku 1978 nasledovala mierová zmluva s Egyptom v roku 1979 a izraelské stiahnutie dokončené v roku 1982.
Pre pochopenie izraelského postupu je preto podstatné rozlišovať medzi odmietaním ústupu za akýchkoľvek okolností a požiadavkou, aby ústup priniesol aj ukončenie nepriateľstva.
Príkladom je aj Libanon: Izrael sa z južnej časti krajiny v roku 2000 jednostranne stiahol, hoci Hizballáh naďalej predstavoval hrozbu. Jeho prítomnosť tam teda nevyústila do anexie ani do trvalého rozširovania izraelského územia. Samotný fakt, že Izrael vojensky ovláda cudzie územie, ešte nedokazuje, že ho chce kolonizovať alebo si ho natrvalo privlastniť.
Čo priniesli dohody a ústupky
Jordánsko sa svojich nárokov na Západný breh vzdalo v roku 1988. Ani tým sa však územie nestalo právne prázdnym priestorom, ktorý si mohol ktokoľvek privlastniť.
Dohody z Osla vytvorili rámec palestínskej samosprávy a Oslo II v roku 1995 rozdelilo Západný breh na oblasti A, B a C s rozdielnymi civilnými a bezpečnostnými právomocami.
V oblasti A získala palestínska samospráva civilné a vnútorné bezpečnostné právomoci. V oblasti B palestínsku civilnú správu a zodpovednosť za verejný poriadok dopĺňala nadradená izraelská bezpečnostná zodpovednosť v stanovených otázkach. Oblasť C zostala pod rozsiahlymi izraelskými civilnými a bezpečnostnými právomocami.
Izraelská kontrola v oblasti C tak nebola iba svojvoľne nakreslenou čiarou. Bola súčasťou dohody s palestínskym vedením. Dohoda však predstavovala prechodné usporiadanie, nie uznanie izraelskej suverenity nad celou oblasťou C ani vlastníctva všetkých tamojších pozemkov.
Tu treba spomenúť aj bezpečnostnú realitu, ktorá dohodám predchádzala. Už v roku 1987 vypukla prvá intifáda, keď palestínski teroristi zo Západného brehu prenikali na izraelské územie a páchali tam teroristické útoky. Tie sa ešte zhoršili počas druhej intifády (2000 až 2006). Táto realita bola nielen príčinou sprísnenej bezpečnosti, checkpointov a múrov, ale aj rastúcej skepsy ohľadne mierových rokovaní s palestínskymi predstaviteľmi.
V roku 2005 Izrael odstránil osady v Gaze a stiahol odtiaľ stálu vojenskú prítomnosť. Urobil to jednostranne, bez uzavretej mierovej zmluvy. Preto nie je presné tvrdiť, že Palestínčania následne porušili dohodnutý obchod „Gaza za mier“.
Rovnako však nemožno ignorovať, čo nasledovalo: Hamas prevzal v Gaze moc v roku 2007 a pásmo sa stalo základňou pravidelných útokov proti Izraelu. Táto skúsenosť pomáha vysvetliť izraelskú nedôveru k predstave, že samotné stiahnutie automaticky prinesie bezpečnosť.
Nevysvetľuje každý následný izraelský krok. Je však nevyhnutnou súčasťou debaty o tom, prečo sú bezpečnostné záruky pre Izrael také dôležité.
Obhajoba existencie nie je obhajoba všetkého
Existujú konkrétne izraelské opatrenia, proti ktorým smerujú závažné právne výhrady. Medzinárodný súdny dvor v poradnom stanovisku z roku 2024 označil pokračujúcu izraelskú prítomnosť na okupovanom palestínskom území za nezákonnú a konštatoval protiprávnosť osadníckej politiky. Seriózna obhajoba Izraela sa musí vedieť vyrovnať aj s takýmito závermi.
Z kritiky konkrétnej osady však nevyplýva nelegitimita celého Izraela. Z majetkovej krivdy nevyplýva, že všetky židovské nákupy boli podvodom. A z faktu, že izraelská armáda počas vojny prekročila hranicu, nevyplýva, že išla kradnúť pôdu.
Ak niekto hovorí o „ukradnutej zemi“, mal by vedieť povedať, ktorý pozemok alebo územie má na mysli, komu patrilo, kedy došlo k jeho zabratiu a za akých okolností.
Potom sa môžeme rozprávať o konkrétnej krivde, vojenskom rozhodnutí alebo právnom spore. Dovtedy máme iba slogan, ktorý z dejín odstraňuje práve tie okolnosti, bez ktorých im nemožno rozumieť.
Obrázok: Ilustrácia vygenerovaná umelou inteligenciou
článok bol publikovaný na facebook.com/tachles.tv
