Na lavici obžalovaných sedí notorický recidivista. V minulosti bol usvedčený z lúpeží, vrážd, únosov aj hromadného znásilnenia. Má bohatý register trestov a veľmi živé PR. Tentoraz čelí obvineniu z ďalšieho brutálneho útoku, pri ktorom mali zahynúť desiatky ľudí. Vedľa neho jeho právnik – alebo skôr megafón – kričí na plné hrdlo, že jeho klient je nevinný. Že je to celé podvrh. Že policajti si to celé vymysleli, že mu vnikli do domu, týrali jeho rodinu a rozbili mu rádio.
V úlohe prokurátora – zástupca polície. Predkladá dôkazy, svedectvá, záznamy z kamier. Systematicky a vecne vysvetľuje, prečo je recidivista opäť vinný. Po pár vetách ho sudca preruší:
„Pán prokurátor, upokojte sa. Nie sme tu na politickej agitácii. Musíme byť nestranní.“
V zadnej časti súdnej siene sedia novinári. Niektorí z nich si kedysi doma lepili plagáty recidivistu na stenu, iní mu aspoň fandia na sociálnych sieťach. Každé jeho slovo okamžite tweetujú – bez overenia, bez kontextu, bez otázok. Titulky sú už pripravené:
„Obvinený tvrdí, že bol napadnutý v spánku“,
„Polícia opäť prekročila právomoci“,
„Obeť systému?“,
„Policajná brutalita!“,
„Skorumpovaný systém“...
Sudca napokon vynesie rozsudok:
„Je to tvrdenie proti tvrdeniu. Pravda bude niekde uprostred. A navyše, pán obžalovaný je veľmi sympatický a je obeťou šikany. Obžalovaný nespáchal zločiny vo vákuu, polícia nesie bremeno viny, pretože obžalovaného opakovane zatkla v minulosti.“
Prokurátor neveriaco krúti hlavou, ale slovo poroty je jasné: vinný nie je vinný, vinný je ten, kto ho obvinil.
Strih.
V novej súdnej sieni teraz sedí na lavici obžalovaných samotný policajný zbor. Obvinený z brutality, rasizmu a „nedostatočného rešpektu k bolesti druhej strany“. Tentoraz mu nepredkladá dôkazy nikto. Netreba. Atmosféra je už nastavená, verdikt napísaný, titulky pripravené, gilotína nabrúsená...
V akom svete to žijeme, ak glorifikujeme násilníkov a lynčujeme tých, ktorí sa im postavili? V akom svete sa pravda váži podľa počtu lajkov a dôveryhodnosť podľa počtu followerov? A čo sa stane so spoločnosťou, ktorá umlčí políciu a dá recidivistovi sudcovskú parochňu?
Nie je to súd. Je to fraška.
Nie v súdnej budove, ale v našich hlavách. V titulkoch svetových médií, v správach OSN, v komentároch celebrít. A recidivista, ktorý už roky pácha brutálne zločiny – nielen na svojich susedoch, ale aj na vlastnej rodine – sa len smeje a pritom nahráva ďalšie video na Instagram, v ktorom podpáľuje susedovo auto. A my sme – v lepšom prípade – tichými komparzistami, v horšom mu tlieskame a zdieľame jeho príspevky.
A mimochodom, len tak na okraj: viete, čo je na tom celom najsmutnejšie?
Že sme sa ako spoločnosť dostali do bodu, keď dávame na roveň výpovede demokratického štátu s funkčnou justíciou, slobodnými médiami a nezávislými inštitúciami – a výkriky fanatickej teroristickej sekty, ktorá vraždí, znásilňuje a manipuluje aj vlastné civilné obyvateľstvo. Tvrdenie proti tvrdeniu, že?
Sudca sa usmieva, recidivista má slzy v očiach a porota tlieska.
A všetci si môžeme gratulovať, ako spravodlivo sme to rozhodli.
Obrázok: Ilustrácia vygenerovaná umelou inteligenciou
článok bol povodne publikovaný na facebook.com/tachles.tv
