Mark Twain vraj raz povedal, že „história sa neopakuje, ale rýmuje.“
V kontexte dnešnej spoločenskej a názorovej polarizácie to znie takmer prorocky. Niekdajšie zákopy na frontoch nahradili zákopy názorové – rovnako hlboké, rovnako neústupné a niekedy rovnako deštruktívne.
Do akej miery je tento trend prirodzený a nevyhnutný a do akej miery je ovplyvnený modernými komunikačnými technológiami, ktoré majú väčšiu kontrolu nad naším správaním, než si možno myslíme – a ako sú tieto nástroje zneužívané proti nášmu zdravému rozumu?
Ostatné vojny, či už fyzické alebo ideologické, majú s novými technológiami spoločného viac, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Pred prvou svetovou vojnou sa vojnové konflikty zväčša riešili tak, že sa armády znepriatelených strán stretli niekde na poli, tam sa pobili – a kto stratil viac mužov, ten prehral. Veľmi zjednodušene. Vrcholom technologického umu bolo delo a perkusná puška.
Prvá svetová vojna bola v tomto smere revolučná – priniesla nové zbrane, nové stratégie, a s tým aj viac deštrukcie a smrti. Po prvýkrát sa objavil na bojisku tank, nad ním lietadlo, a po prvýkrát umierali – okrem vojakov – aj obrovské množstvá civilistov. Nie že by sa vojny predtým civilného obyvateľstva netýkali, ale nikdy nie v takej miere a s takou brutalitou.
No ani nie dve dekády po jej skončení začala vojna ďalšia – ešte horšia a brutálnejšia. A nové technológie? Od prvého prúdového lietadla cez ponorky až po atómovú bombu. V tomto období sa ľudské mozgy naozaj činili. Táto vojna priniesla aj veľmi jasné a nekompromisné ideologické rozdelenie – slobodný svet bol jednoznačne zjednotený v boji proti fašizmu, neskôr komunizmu.
Studená vojna bola priamym dôsledkom konca druhej svetovej vojny a počas nej započatého závodu v zbrojení a technologickej nadradenosti.
Studená vojna tiež priniesla globálne rozdelenie sveta na dva hlavné ideologické prúdy – demokraciu a slobodu na takzvanom Západe a socializmus/komunizmus na Východe. Toto jasne definované rozdelenie sveta pretrvalo vyše troch dekád a dalo svetu viac technologických vynálezov a inovácií než kedykoľvek predtým – od letov do vesmíru cez nukleárnu energiu až po komunikačné technológie, ktoré zmenili náš svet ako nič iné predtým.
Lenže to, čo sa zdalo byť darom modernej doby – internet, smartfóny, sociálne siete – sa dnes ukazuje ako dvojsečná zbraň. Rovnako ako nové vojenské technológie zmenili charakter vedenia vojny, aj digitálne nástroje predefinovali charakter spoločenskej debaty. S tým rozdielom, že zatiaľ čo vojenské inovácie boli spravidla riadené štátmi a podliehali kontrole, nové komunikačné technológie vznikli v rukách súkromných korporácií s jediným cieľom: maximalizovať pozornosť, čas a peniaze používateľov.
Aby sa to podarilo, museli technológie čo najhlbšie preniknúť do psychológie jednotlivca. Algoritmy dnes vedia predpovedať, čo nás rozosmeje, rozplače alebo rozčúli – a presne na tom stavajú svoju moc. Výsledkom je informačné prostredie, ktoré už nie je zrkadlom reality, ale jej krivým zrkadlom – personalizovaným, filtrovaným, emocionálne vypätým.
Sociálne siete sa stali digitálnymi zákopmi, z ktorých na seba kričíme, no nepočúvame. Každý algoritmus, ktorý nás má „spojiť“, v skutočnosti spája iba podobne zmýšľajúcich a zároveň prehlbuje priepasti medzi skupinami. Vzniká tak svet, kde má každý „svoju pravdu“, no nik už nemá spoločnú realitu. Ako keby každá skupina hrala inú hru podľa iných pravidiel – no všetci na tom istom ihrisku.
Znepokojivé je, že sa to nedeje náhodou. Rýchlosť, akou sa tieto technológie vyvíjajú, ďaleko presahuje našu schopnosť pochopiť ich dôsledky – nehovoriac o tom, ako na ne ako spoločnosť reagovať. Stali sme sa súčasťou experimentu bez toho, aby sme dali súhlas. A podobne ako generácia, ktorá v roku 1914 vítala vojnu ako vzrušujúce dobrodružstvo, aj my sme privítali Facebook, Twitter či TikTok s naivnou radosťou z nového sveta. Až keď sa prach usadil, začali sme chápať, čo sme tým stratili.
No oveľa desivejšie než samotný chaos je fakt, že tieto nástroje sú neuveriteľne ľahko zneužiteľné. Ich sila v ovplyvňovaní správania a emócií sa stala snom pre štátnych aktérov ako Rusko či Čína, ale aj pre rôzne záujmové skupiny, konšpiračné siete či dokonca teroristické organizácie. V informačnom priestore už neexistujú hranice – a tak útok môže prísť odkiaľkoľvek: neviditeľný, nenápadný, no účinný.
Stačí falošná správa, cielený videoklip, zmanipulovaný obrázok. Nie je potrebné zmeniť celú pravdu – stačí ju dostatočne spochybniť. Vytvoriť dojem, že všetko je relatívne, že nič nie je isté. Zničiť dôveru v médiá, vedu, inštitúcie – a tým aj schopnosť spoločnosti fungovať. Zatiaľ čo klasická vojna ničila telá, táto nová ničí mysle. A robí to s chirurgickou presnosťou.
Problém je, že voči týmto útokom sme ako spoločnosť takmer bezbranní. Nemáme mentálne štíty ani digitálne imunitné systémy. Naopak – mnohí ľudia sa stávajú nástrojmi šírenia manipulácie bez toho, aby si to uvedomili. Sme zraniteľní, lebo sme unavení, zahltení a dezorientovaní. A čím viac sa bránime, tým viac sa zamotávame v pavučine algoritmov, ktoré sa tvária ako neutrálny nástroj – no v skutočnosti len kopú zákopy hlbšie.
Obrázok: Ilustrácia vygenerovaná umelou inteligenciou
článok bol povodne publikovaný na facebook.com/tachles.tv
