Antisemitizmus nie je žiaden nový fenomén. Sprevádza židovský národ od zbúrania druhého chrámu a vzniku diaspóry. V stredoveku boli protižidovské pogromy iniciované buď z náboženských dôvodov a často organizované priamo katolíckou cirkvou, alebo – a tu sa s týmto fenoménom stretávame po prvýkrát – čisto politické alebo, ak chceme, ekonomické (ako príklad si môžeme uviesť vyhnanie Židov zo Španielska Izabelou I. Kastílskou v roku 1492).
Pogromy na východe Európy v 19. a začiatkom 20. storočia boli tiež do veľkej miery vyhecované vtedajšou vládnou mocou, ale ľudí nebolo treba veľmi presviedčať, aby sa zapojili – zakorenený antisemitizmus tam stále bol a vychádzal z ľudových stereotypov.
Úplne nový rozmer antisemitizmus dostal po prvej svetovej vojne s nástupom NSDAP v Nemecku. Tu sa začína antisemitizmus kultivovať do takmer až pseudovedeckých rozmerov, keď sa vládna garnitúra pokúšala túto zvrátenú nenávistnú ideológiu podložiť vedecky, historicky či dokonca eticky. Propaganda zohrala svoju úlohu a zvyšok je, bohužiaľ, história.
Pre nás je však zaujímavý moment, keď sa antisemitizmus transformuje z divokej ľudovej nenávisti založenej na náboženských dogmách a ľudových predsudkoch na ucelenú ideológiu a politický program.
Ľudia sa dodnes sporia, či sú fašisti pravica alebo ľavica a či je antisemitizmus doménou viac pravého alebo ľavého politického spektra. V Európe sa zaužívalo, že s fašizmom, nacizmom a antisemitizmom si skôr spájame krajinu pravicu. Avšak okraj ľavého spektra v tomto za pravicou nijako nezaostáva, len používa trochu iné vyjadrovacie prostriedky.
Ľavica si k antisemitizmu ako nástroju propagandy pričuchla veľmi skoro po vzniku štátu Izrael a mala prevažne politickú motiváciu. Stalin pôvodne vnímal novovzniknutý štát Izrael ako potenciálny satelit komunistického Sovietskeho zväzu na Blízkom východe. Táto jeho domnienka nebola úplne nezmyselná, keďže štát Izrael bol vo svojich prvopočiatkoch skôr ľavicovo a socialisticky orientovaný. Toto smerovanie sa však začalo meniť po tom, čo začala Izrael masívne podporovať administratíva USA. Stalin sa vtedy rozhodol, že Izrael, sionisti a teda všetci Židia sú nepriateľmi systému. U nás sa tento obrat v politike prejavil v podobe vykonštruovaných procesov proti funkcionárom strany so židovským pôvodom (tzv. Slánskeho procesy).
A tu niekde sa začína nielen celosvetová internacionála, ale aj osnovy ľavého antisemitizmu, ktorý sa často pokúša vyviniť ako antisionizmus.
Tento verbálny obrat ale v dnešnej dobe už neobstojí a oháňajú sa ním naozaj len tie najnižšie vrstvy tohto spektra. Antisionizmus je a vždy bol len maskou čistokrvného antisemitizmu, ktorú si nasadzovali ľavicoví aktivisti so zámerom prezentovať ho ako legitímnu politickú ideológiu, ktorá nie je založená na diskriminácii a xenofóbii, ale na legitímnej kritike politickej ideológie štátu Izrael a jej dopadov.
Bohužiaľ, dodnes sa nájdu jednotlivci či organizácie, ktoré tento falošný naratív preberajú a obhajujú. Nie je vôbec prekvapujúce, že najhlasnejšími antisionistami sú práve organizácie na okraji ľavého spektra a prevažne moslimské a arabské štáty či organizácie. Veď aj pôvodné palestínske organizácie ako PLO a podobné sa hrdo hlásili k ľavicovému a marxistickému programu a boli masívne podporované európskymi ľavicovými a marxistickými zoskupeniami.
Avšak, kým krajina pravica sa úplne otvorene a nepokryto hlási k odkazu nacistického Nemecka a otvorenému antisemitizmu, krajina ľavica sa dodnes schováva za formulku „antisionizmu“ a snaží sa tak túto formu antisemitizmu legitimizovať, obzvlášť medzi mladšou generáciou. Bohužiaľ, tieto pokrivené naratívy preberajú aj mnohé ľavicové médiá, organizácie a politické zoskupenia.
Na záver treba povedať, že vecná kritika politiky štátu Izrael nie je to isté ako ľavicový antisionizmus. Ten sa dá rozlíšiť hlavne nepokrytou aplikáciou kolektívnej viny, používaním dvojakého metra, manipuláciou s realitou a prekrúcaním faktov.
článok bol povodne publikovaný na facebook.com/tachles.tv
