Keď som bol malý chlapec, miloval som knižky a moji rodičia mi ich aj dopriali. Rozprávkové knižky o Jankovi Hraškovi, gréckych hrdinoch, biblických postavách, rytieroch a rôznych božstvách. Ako dieťa som nevnímal rozdiel medzi rozprávkou o princovi Bajajovi a rozprávkami o Ježišovi Nazaretskom či Homérovi. Pre mňa to boli všetko fascinujúce príbehy plné fantastických krajín a úžasných dobrodružstiev s ponaučením.
Tieto príbehy som mal rád aj ako starší chlapec. Boli to skvelé zdroje zábavy aj poučenia. A vždy mi bolo jasné, že tieto rozprávky sú fiktívne príbehy neexistujúcich hrdinov – avšak ich skutky, odvaha a morálna integrita mi mohli byť vzorom. Vedel som, že Vinnetou ani Old Shatterhand nie sú skutočné postavy, ale ich zásady, zmysel pre česť a spravodlivosť mi imponovali a považoval som ich za dôležité aj v reálnom živote.
Rozprávky – či už ľudové, náboženské, alebo moderné – majú inšpirovať a ponúknuť morálny štandard. Nie nadarmo v nich väčšinou dobro víťazí nad zlom. Nie preto, že by to tak bolo v skutočnosti, ale preto, že by to tak mohlo byť, ak by sme sa všetci riadili určitými morálnymi princípmi.
A práve tu sa dostávame k tomu, čo vlastne rozprávka je. Rozprávka nie je iba vymyslený príbeh pre deti. Je to forma mýtu – kultúrneho nástroja, ktorým si spoločnosti odovzdávajú svoje hodnoty, obavy, túžby a ideály. Tak ako si starí Gréci vysvetľovali blesk cez príbeh o Diovi, tak si iné kultúry vysvetľovali morálku cez Abraháma, Mojžiša či Buddhu. Mýtus je spôsob, ako si dávame zmysel – a nie nutne ako si dávame pravdu.
Joseph Campbell, známy odborník na mytológiu, raz napísal, že všetky veľké príbehy majú spoločný základ: hrdina opúšťa známy svet, čelí prekážkam, prekoná ich a vráti sa domov premenený – múdrejší, pokornejší, často aj zranený. Tento vzorec – „cesta hrdinu“ – sa opakuje v Biblii, v Odysei, v rozprávkach bratov Grimmovcov aj vo Hviezdnych vojnách. Dôležité nie je, či sa to stalo, ale čo to znamená.
A možno práve preto rozprávky a mýty ľudí tak priťahujú. Potrebujeme ich. Ľudská myseľ túži po príbehoch, ktoré nám pomôžu pochopiť chaos okolo nás. Rozprávky nám dávajú rámec – delia svet na dobro a zlo, dávajú nám hrdinov, s ktorými sa môžeme stotožniť, a ukazujú nám, že aj zlo má svoj koniec. Je jedno, či je ten hrdina Gándhí, Ježiš, Harry Potter alebo Frodo. Každý reprezentuje nejakú hodnotu, ktorú považujeme za dôležitú.
Ja som mal to šťastie, že som vyrastal v rodine, kde sa na náboženstvo nekládol žiaden dôraz. Áno, vážili sme si naše tradície, ale tie boli skôr vo forme rodinného odkazu a histórie, než že by boli späté s vierou. Ako dieťa som mal ilustrovaný Starý zákon, Nový zákon, ale aj Bhagavadgítu, Korán a popri nich grécku mytológiu. A ako dieťa som v nich nevidel zásadný rozdiel. Nikdy ma nenapadlo, že Homérova Odysea je viac alebo menej „rozprávka“ ako putovanie Mojžiša a židovského národa z Egypta či Mohamedove ‘dobrodružstvá’.
Rozprávky sú dôležité – robia našu spoločnosť lepšou, morálnejšou, spravodlivejšou. Pomáhajú nám vytvoriť kolektívny kompas. Ale vedia byť aj veľmi nebezpečné – a to najmä vtedy, keď ich berieme príliš doslovne. Ak sme sa ako deti hádali, či je väčší borec Vinnetou alebo Sandokan, nebolo to z nenávisti voči oponentovi, ale preto, že sme si ku svojim hrdinom vytvorili osobný vzťah. Avšak kým hádka o tom, či by Batman porazil Supermana, je v zásade neškodná, v dospelosti sme schopní tieto spory vyhrotiť do štádia, keď sa kvôli nim zabíjame.
Namiesto toho, aby sme sa snažili pochopiť, že v princípe všetci naši hrdinovia predstavujú tie isté hodnoty, dokážeme sa do krvi pohádať, ktorý je ten pravý boh a ktorá rozprávka je tá správna – a jediná akceptovateľná. Pre mňa je takýto prístup nepochopiteľný.
Náboženstvo – akékoľvek – nie je nič viac a nič menej ako rozprávka nejakej skupiny ľudí. A to je v poriadku – všetci potrebujeme príbehy, s ktorými sa vieme identifikovať, a ktoré nám slúžia ako kolektívny morálny kompas. A keď sa na väčšinu náboženstiev pozrieme z tohto uhla pohľadu, zistíme, že majú oveľa viac spoločného, ako by sme si mysleli.
Problém nastáva až vo chvíli, keď nejaká skupina začne považovať tú svoju rozprávku za nadradenú ostatným. Ale aj keď sme ako deti dokázali hodiny zanietene diskutovať o tom, ktorý z našich obľúbených hrdinov je lepší, silnejší či múdrejší, nikdy by nás nenapadlo si kvôli tomu ublížiť. V dospelosti s tým už, bohužiaľ, problém nemáme.
Možno by sme si mali priznať, že náboženstvá sú rozprávky pre dospelých. Silné, krásne, inšpiratívne – ale stále rozprávky. A ak ich berieme príliš vážne, ak zabudneme, že cieľom týchto príbehov je inšpirovať a nie rozdeľovať, začíname sa správať ako deti, ktoré už nehľadajú dobrodružstvo, ale len presadzujú, že ich hrdina je ten jediný správny. Príbehy nás môžu spájať, ak si ich prestaneme mýliť s realitou.
Poznámka autora: Tento text nemá za cieľ zosmiešňovať žiadne náboženstvo ani veriace osoby. Mojím úmyslom je premýšľať nad tým, ako príbehy – vrátane náboženských – formujú našu kultúru, morálku a spoločenské hodnoty. S úctou k rôznorodosti názorov aj vierovyznaní.
obrázok: ilustrácia vygenerovaná umelou inteligenciou.
