28.11.2009, Pokhara
Zrejme zaradím skoré ranné vstávanie do zoznamu mojich najneobľúbenejších činností. Vlastne do zoznamu činností, ktoré keď budete po mne požadovať, tak sa veru prestaneme kamarátiť. Dnes sme totiž opäť museli vystreliť z postele v nekresťanskej hodine, kopnúť do seba raňajky a s ruksakmi mašírovať na letisko.
Chvalabohu, priveľa fyzickej námahy takto po ránu nevynaložíme, keďže sa letisko nachádza sotva nejakých desať metrov od našej ubytovne. Celkom splýva s okolitou infraštruktúrou a to, že ide o letisko postrehnete len vďaka hrdému nápisu Jomoson Airport na kovanej bráne.
I tak musíme čakať, pretože v letiskovej hale ešte odbavujú cestujúcich predchádzajúceho letu. Nepustia nás do budovy, vyčkávame v maličkej predzáhradke.
Lúčime sa s našimi šerpami, ktorí nás prišli odprevadiť až na letisko, a pri pohľade na ich úprimné a priateľské tváre sa neubránim slzám, nech to znie akokoľvek nasladlo a sentimentálne. Napriek tomu, že niektorí z nich nevedeli ani mäkké f po anglicky, počas treku sa vytvorilo medzi nami akési spojenie. Dorozumievali sme sa pohľadom do očí a úsmevom a to celkom stačilo.
---------------------
V jomosonskej letiskovej hale to vyzerá ako na regulérnej vlakovej stanici socialistického typu. Ibaže s tým rozdielom, že v zadnej štvrtine miestnosti sa nachádza dlhý pult, za ktorým stojí asi šesť strážnikov. Veľké ruksaky sme postavíme na pult a strážnici nám ich ručne prešacujú. Źiadna rontgenová kontrola, Nepálci podporujú ľudskú pracovnú silu. Ručne nám vyhotovia aj letenky. Žiadne počítače, poctivo ich vypíšu rukou.
Keď sme odbavení a naša batožina je skontrolovaná a odovzdaná, vzorne sa postavíme do radu pred dvojo dverí, o ktorých si najprv myslíme, že sú pánske a dámske záchody, súdiac podľa symbolov muža a ženy na dverách. V skutočnosti však ide o ďalšiu, tentoraz osobnú kontrolu.
Keď prídem na rad, otvorím dvere do „záchoda” a ocitnem sa v miniatúrnej miestnosti, vari meter krát meter. Holé biele steny, jeden stôl, dve stoličky a Nepálčanka v uniforme strážnika s nekompromisným výrazom v tvári. Najprv ma podrobí osobnej prehliadky a potom mi kompletne rozoberie malý ruksak. S pôžitkom z neho rad radom povyťahuje všetky veci, dokonca otvorí deodorant a so záujmom ho ovoniava. Cítim sa ako zvieratko v zoologickej záhrade alebo ako mimozemšťan.
----------------------
Po podrobnej prehliadke sa spolu s ostatnými ocitám v akejsi čakárni s výhľadom na malú pristávaciu plochu, kde čaká odparkované naše lietadlo. Ehm, dvojsedadlové lietadielko (sedadlo, ulička, sedadlo)zhruba pre pätnástich, dvadsiatich ľudí, kde nie je ani letuška. Kebyže máme nehodu, nebudem vedieť ako si nasadiť kyslíkovú masku.
Musíme čakať, vŕzgajúc plastikovými stoličkami. Pilot sa musí naraňajkovať, no a čo, že do Pokhary letíme len nejakých dvadsať minút. Mám výhľad na zaplátané krídlo a Daulághiri. Krajina sa pozvoľna mení. Z kráľovstva hôr a snehu plynulo vplávame do trópov, terasovitých políčiek a zelených plôch.
-------------------------------
Pokhara,obľúbená destinácia milovníkov extrémnych športov, najmä paraglidingu, leží na brehu jazera a je pôvabná aj z výšky. Uprostred jazera je ostrov. Na letisku nás už čaká dodávka, ktorá nás má zaviezť do hotela a tak ignorujeme tlupy domácich, ktorí sa na nás vyrojili a ponúkajú nám odvoz. Ruksaky sa vyhodia na strechy, natlačíme sa do stiesneného priestoru a vezieme sa hrboľatými ulicami bez asfaltky to pokharského Thamelu, teda turistickej štvrte.
--------------------
Dnes skloníme hlavy v hoteli Snowland, obklopenom pomerne bujnou záhradou. Tie farby! Po týždňoch v kopcoch, kedy jediné živé tvory patriace do rastlinnej ríše boli bojazlivé prikrčené kríky neurčito sivo-hnedej farby, fascinovane hľadím na obrovský fialový kvet.
-------------------------
Na našej ulici sú samé obchody s trekerským obchodom, pekárne, kaviarne, stánky so suvenírmi, bankomaty či reštaurácie. Prípadne šperkárne či predajne kašmíru a pašminy.
Pokhara je nielen cieľovkou skúsených paraglidingových harcovníkov, ale aj zvedavých laikov, ktorí si túžia polietať. Medzi takých patria aj členovia našej výpravy a tak zamierime to paraglidingového centra (na našej ulici sa nachádza nejedno) a objednáme sa na let.
Mám letieť až s druhou várkou o pol druhej popoludní a tak ekonomicky čas využijem nie až takým ekonomickým nakupovaním. Túlam sa od jedného obchodu k druhému, tu nakúpim malý tibetský modlitebný mlynček pre šťastie, inde zasa dvd-čko s filmom Himalaya Caravana, ktorý sme pozerali v legendárnom kine v Manangu. Zišlo by sa mi nejaké letné oblečenie a tak hľadám vhodné zvršky. Ceny nie sú fixné a tak sa s nepálskymi obchodníkmi hrám hru, kto dlhšie vydrží: či ja znižovať cenu alebo oni udržať aspoň čo-to z pôvodnej premrštenej sumy. Víťazíme tak pol na pol.
Fulmaya nás vezme do obchodu, kde predávajú originálny kašmír aj pašminu, pretože drvivá väčšina na trhu sú napodobeniny. Prakticky za facku si zaobstarávam krásnu vyšívanú šatku a tri kašmírové šály. Kupujem už aj darčeky na Ježiska.
----------------------------
Na paragliding nepotrebujete prakticky nič, len entuziazmus, odhodlanie a pevné nervy. A vôľu utekať, čo vysvetlím neskôr.
Sedíme v otvorenej dodávke, ktorá si to hrkoce do stŕmého vŕšku. Cestou vírime prach. Sadá nám do vlasov, na úsmevy a na šaty a ja sa teším svojim slnečným okuliarom, ktoré mi opäť raz chránia zrak. Aspoň si môžem poriadne prezrieť posádku našej dodávky bez toho, aby ma niekto obvinil, že nepatrične dlho na ňom spočívam pohľadom. Vedľa mňa sedí Scenárista, Producent a Animovaná, ktorá síce lietala už doobeda, ale nechytila so svojim macedónskym tandem pilotom termiku a tak po pár minútach pristáli v poli. Ešte má jeden pokus. Zadarmo, povedal jej pomerne obstojne vyzerajúci a nadmieru sympatický macedónsky paraglidingový inštruktor, ktorý po nej evidentne šiel. Na „palube” dodávky je ešte hutne stavaná plavovlasá Bulharka, ktorá sa stane Scenáristovou tandem pilotkou a Nepálec, ktorý si vezme pod palec Producenta. Mňa dostane „na starosť” Viktor, asi päťdesiatročný Rus, ktorý sa venuje paraglidingu a skydivingu už tridsať rokov, ako mi prezradí poča prípravy na zoskok. Dodávka zastane na úpätí kopca nad mestom. Vyšliapeme si asi desať metrov na neveľkú lúku posiatu rozloženými padákmi. Okrem nás sa chystá rozprestieť krídla ďalších šesť ľudí.
----------------------------
Termika nie je bohviečo a tak Viktor navrhuje čakať. V stánku na okraji lúky si kúpim plechovku koly od Nepálčanky s krásnym bábätkom a pozorujem úspešné aj neúspešné pokusy ostatných vzlietnuť. Dám sa do reči s chalanom z Oregonu. Má plavé vlasy a tričko so vzorom psychedelickej mačky. Prezradil mi, že paragliding je jeho vášeň a dovolenkové destinácie si vyberá podľa toho, či sú tam dobré podmienky na lietanie. V Nepále sú jedny z najlepších, tvrdí.
Ako tak pozorujem ľudí vrhajúcich sa z útesu, nie je mi veru všetko jedno. Princíp paraglidingu s tandem pilotom spočíva v tom, že sa pripášete popruhmi k svojmu pilotovi, vy ste vpredu a on je na vás zozadu pritisnutý. Keď zavetrí ten správny vietor, dá vám pokyn, aby ste sa rozbehli. Musíte utekať ako o život, až kým vás termika a neviem aké fyzikálne sily pôsobiace na padák a rýchlosť, ktorou sa pohybujete, nevynesú do vzduchu. Problém je ten, že ako utekáte, narážate na odpor, čosi vás ťahá dozadu, bráni vám poriadne bežať a prakticky vás brdzí a zastavuje. Nesmiete sa nechať a ostošesť sa driapať dopredu. Ešte je tu tá nepríjemnosť, že ak sa váš padák „nechytí” a vy ste doutekali až na kraj útesu, kde už nie je pevná zem pod nohami, môžete pôsobením gravitácie vcelku škaredo zaryť nosom do zeme a skotúľať sa dole zrázom.
Preto stojím, trasiem sa ako osika strachom, očakávaním a vzrušením. Nohy mám ako vymodelované zo želatíny a napadá ma,že s takýmito gumami sa teda nebudem schopná rozbehnúť. Bojím sa tuším viac ako keď som toto leto skákala z lietadla. Tam som aspoň nemusela nič robiť, len som sa zakvačila do tandem pilota a plne som mu zverila svoj osud do rúk. V tomto prípade som však ja tou zodpovednou za to, či skutočne vzlietneme, pretože ak nebudem dostatočne bežať....
Run! Run! kričí odrazu na mňa Viktor a ja sa rozbehnem ako hádam ešte nikdy v živote. Nohy dupocú po tráve, nesú ma hádam sami. Zároveň ma niečo tlačí dozadu, ťahá, drží. Run! kričí stále Viktor. Snažím sa prekonať odpor, ktorý nás brzdí. Utekáme až na kraj svahu a potom už nie je nič. Viktor mi káže stále utekať, aj keď pod nami o pár sekúnd už bude len prázdnota. Dozaista sa rozpleštíme dole ako žaby, zúrivo mi prebehne mysľou.
Trepem nohami aj keď už netreba. Ukľudni sa, letíme, tľapká ma po pleci Viktor. Prestanem sa metať a prekvapene si uvedomím, že mám pravdu. Fakt sme to dokázali a vzlietli sme! Nepokašľala som to! Zaplaví ma nesmierny pocit úľavy, hrdosti a šťastia. Vznášame sa nad malebným mestom, okolo majestátnych hôr, ponad okrúhle jazero. Zaradíme sa do vzdušnej premávky k orlom. Sme takí maličkí. Vytiahnem foťák, šnúrkou si ho upevním na zápästie a fotím ako o život.
Po chvíli požiadam Viktora, aby sme urobili nejaké akrobatické kúsky, hoci to znamenalo, že stratíme výšku a klesneme dole. Termika i tak nie je ideálna a lietanie nám dlho nevydrží tak či onak. Viktor ma rozhodne nešetrí. Začne predvádzať piruetky, saltá a otočky a o chvíľu neviem kde je zem a kde nebo. Napokon úplne hladko pristaneme na vyznačenej ploche na brehu jazera. Scenárista, Producent a Animovaná na mňa už čakajú. Sedia na tráve v kruhu s Bulharkou a Macedóncom a popíjajú pivo.
-------------------
Fulmaya nám nalinkuje presný program, ako sa na správnu vedúcu patrí. (Trošku irónie priznávam. Zo všetkého najneradšej mám na chlp vypočítané organizované zájazdy, kde si nemôžete ani kýchnuť, inak sa celý program zrúti, sprievodca sa dostane do duševnej krízy a nastane Sodoma Gomora). Chvalabohu, Fulmaya sa prejavuje v podobe horlivého sprievodcu v relatívne únosnej miere, česť výnimkám. Faktom však zostáva, že máme hodinu na rýchle jedlo a potom sa musíme náhliť do miestneho ajurvédického centra. Za náročný trek si totiž zaslúžime poriadnu uvoľňujúcu masáž. Najprv si však „zaslúžime” dobré jedlo, po paraglidingu mi škvŕka v žalúdku tak, akoby išlo o život. Vegetariánske momo knedličky sa však o problém razom postarajú.
Ajurvédické centrum sa rozprestiera trochu od ruky, na kraji celého toho farebného a hlučného mraveniska. Úzkou blatistou uličkou sa vymaníme zo spleti obchodíkov a stánkov s čerstvým ovocím, preskakujeme potok. Centrum sa majestátne rozprestiera vo veľkom areáli, honosne pôsobiaca rozľahlá budova z červených tehál, ktorá tu pôsobí tak akosi nepatrične. Inak to nie je ani keď prekročíme jej prah a privíta nás usmievavý hlavný lekár. Všetko je vyleštené a dokonalo čisté, mramorové podlahy, recepcia, salónik s dlhým dubovým stolom v ktorom si dáme ľadový čaj kým nás zavolajú na jednodlivé procedúry. Všetko dýcha noblesou a luxusom, akoby som sa ocitla na inej planéte, ďaleko od naturalistického, stredovekom dýchajúceho Nepálu. Pokharská klinika je pobočkou tej v Káthmandú, ktorú vedie energická Nemka a jej aktuálnou pacientkou je Fulmayina mama.
Vypíšeme dotazník o našom zdravotnom stave, o tom čo nás trápi a netrápi a o chvíľu si po mňa príde „moja” masérka, mladé dievča oblečené v bielom ako sestrička v nemocnici. Celotelová masáž, ktorú na mňa následne aplikuje v jednej z malých miestností na poschodí ma vyjde na 1500 rupií, čo je v prepočte ak sa nemýlim zhruba 15 eur. Pamäť ma možno klame, no viem,že som pri výslednej sume ostala šokovaná. Na Slovensku za podobnú masáž zacálujete od 40 do 70 euro, niekde možno i viac.
O masážnu miestnosť sa delím so Sestričkou (koľká to irónia), ktorá leží na susednom ležadle. Musíme sa kompletne vyzliecť. Masérka mi vymasíruje celé telo, vtiera doň voňavý olej, na brucho mi leje horúci olej. Po zhruba hodine, hodine a pol mám vláčne telo a olej všade, ešte aj za ušami a vlasy mastné tak, že sa z nich olej dá žmýkať.
---------------------------
Ponáhľam sa do hotela a cestou sa pristavujem pri obchodíkoch s oblečením. Musím si kúpiť nejaké letné oblečenie, v Pokhare je v porovnaní s predošlými miestami, takmer tropické teplo a mojich pár úbohých zvrškov je v takomto podnebí nepoužiteľných. Zaobstarám si šialené pásikavé hippie nohavice a batikované tielko a letím sa osprchovať. Keď na seba navlečiem nové oblečenie, cítim sa ako keby som sa vrátila o niekoľko rokov späť do svojej privátnej éry batikovaných tričiek a drevených korálov. Okolo krku si uviažem novú tkanú pašmínovú šatku, predlaktia si obvešiam náramkami a na uši zavesím ťažké tibetské náušnice. Cítim sa ako v karnevalovom kostýme a s výsledkom som spokojná. Na Slovensku by som sa však takto pravdepodobne nenahodila, ak by som nechcela spôsobiť verejný rozruch.
---------------------
Po hromadnej večeri v záhradnej reštaurácii (grilovaná ryba z jazera a pivo sa predo mnou zjavia) sa časť osadenstva presunie do neďalekého baru Busy Bee. Bez toho, aby som to čakala alebo čo i len tušila, zažijem jeden z najlepších večerov vo svojim živote. Animovaná a Sestrička sa k nám nepripoja, čaká ich večer v spoločnosti Macedónca z paraglidingu a jeho kamarátov.
Rockový bar, ktorý sa do mojej pamäti vpíše ako legenda, sa skrýva za kovanou bránou. Vonku v záhrade posedávajú ľudia pri drevených stoloch na ktorých horí oheň, vnútri na pódiu parádne smaží miestna rocková kapela. Chlapci sa do toho naozaj vložili a hrajú tie najlepšie a najlegendárnejšie rockové vypaľovačky. Nechýba Smoke on the water, Red Hot Chilli Peppers a Guns ‘N Roses sú samozrejmou súčasťou ich hudobného inventáru. Pri barovom pulte postáva ďalšia tlupa ľudí, objednávajú si koktaily, pivo alebo len tak sledujú športový prenos na obrazovke zavesenej nad barom. Tlupa ľudí tancuje na parkete pred pódiom. V rohu miestnosti vedľa pódia je čosi ako odpočívareň, kde ľudia polihujú na farebných vankúšoch. V bare je plno, je totálne natrieskaný trekermi zo všetkých končín sveta. Objednávame si jeden miešaný koktail za druhým (majú ich tu fantastické a ponuka odráža kreativitu majiteľa) a s Milovníčkou zvieratiek to rozbalíme na parkete.
Koho tu nestretneme?! Našich starých známych Kanaďanov! Dokonca zbadám aj toho Izraelčana vo farebnom svetri z Manangu. Obšmieta sa okolo nejakej slečny a súdiac podľa toho s akou vervou jej pchá jazyk do ucha usúdim,že ona zrejme pozvanie na pivo neodmietla.
Z kapely som celkom hotová, najmä z talentovaného basáka a keď to musia o jedenástej zabaliť, roztrasene ako pubertiačka za nimi zájdem a požiadam ich o autogram. Aby bolo jasné, o autogramy za normálnych okolností nežiadam, dokonca sa mi to nikdy neprihodilo. Až doteraz. Jednoducho som sa s nimi musela zoznámiť. Napísali mi aj e-mailové kontakty a ja sa teším ako malá.
Hoci kapela musela dohrať, zábava sa nekončí. Na stole sa objavujú ďalšie koktaily a ani neviem ako, objavujem sa sediac uprostred skupiny asi siedmich cestovateľov z celého sveta, na čele s Kanaďanmi. Hoci sa vidíme prvýkrát v živote, navzájom si rozprávame zážitky z treku a ja sa cítim, ako keby som ich poznala oveľa dlhšie. Ako keby sme boli jedna veľká rodina a Nepál nás všetkých stmelil dohromady. Vonkoncom sa necítim neviditeľná ani nechcená či osamotená, ako som to po celý čas cítila pri Partičke.
--------------------
Sedíme obtočení okolo baru, čašníci diskrétne ale pritom veľmi zreteľne dávajú najavo, že sa blíži záverečná a mali by sme si dať odchod. Odrazu sa ku mne pritočí obrovský černoch v koženej bunde a dá sa so mnou do reči. Vykľuje sa z neho menežér posilňovne v Káthmandú. Pred krčmou má odparkovanú veľkú motorku. No dievča, keď sa tomuto niečo znepáči, ťažko budeš utekať, napadá ma. Černoch je však veľmi milý, chce sa so mnou horlivo rozprávať, ale nakoniec sa mi ho podarí zbaviť. Postavím sa vedľa uchechtávajúceho sa Scenáristu. No aby sme ťa nemuseli vyprosťovať, uťahuje si.
----------------------
Na uliciach je mŕtvo, ale to nevadí, pretože Scenárista a Producent robia hurhaj aj za desiatich. Očakávam sladký spánok, ale som uvedená do omylu. Žúr pokračuje. A pokračuje na našej izbe. Animovaná sestra, ktorá sa už vznášala niekde vo svete snov je kruto zobudená. Sestrička, Milovníčka zvieratiek, Scenárista a Producent sa uvelebia na našej izbe, vytiahnu pivo, cigarety a hašiš a veselo žúrujú ďalej.
Prezlečiem sa do pyžama a zaľahnem do postele. Snaha spať napriek simultánne prebiehajúcemu žúru je však konštantne marená predmetmi, ktoré letia v pravidelných intervaloch mojim smerom. Pristane na mne plastikový pohár, krabička cigariet, moja ružová plastiková papuča skončí hore na lustri.
----------------------
Ráno je kruté. Okrem bolehlavu sa zobudím do izby, ktorá sa tvári, ako keby prežila atómový výbuch. Všade je neporiadok, špaky, smetie, prázdne fľaše od piva. Na dvere ktosi zaklope. Raňajky rovno do postele. Otvorím dvere a zároveň za asistencie Animovanej energicky odpratávam kúsky vysypaného hašiša a špaky z malého konferenčného stolíka. Plechovky odkopne do rohu a snažím sa popol zo stola nejakým spôsobom spacifikovať. Útly Nepálec stojí s táckou plnou jedna a len nemo vypliešťa oči. Skrátka hanba.
