25.11.2009, prechod Thorong-La, 5416 metrov nad morom
Neviem či bdiem alebo spím. Vedomie sa mi prelína so snami, pod oknami stále ktosi chodí. Do okna blikajú ich čelovky. Neustále tŕpnem, že nám ktosi zabúcha na drevené dvere a budeme sa musieť vyhrabať z vyhriateho spacáka. Nedokážem ísť ani na záchod, taká mi je zima. Čistý masochizmus, opustiť svoje hniezdočko. Diamox mi nepomohol, aj tak cítim v hlave tlaky. Aspoň viem, že ju mám, inak by som odprisahala, že mi už včera uletela ktovie kam.
----------------------
A potom sa to stane. Ktosi búcha na dvere. S Animovanou sestrou sa vyhrabeme zo spacákov, cítim sa ako nafetovaná. Je tma ako v rohu, svietime si čelovkami a rýchlo hádžeme veci do ruksakov. Ako-tak sa dopotácam na raňajky. Mám pohyby zombie ako si beriem k stolu tanier s jedlom, ale evidentne nie som jediná. Všetci vyzerajú tak akosi osprostene.
Karmovi dávam do ruky svoj plastikový vak na vodu Kamelbak. Keď mi ho vráti naplnený, vhadzujem doň dve tablety na čistenie vody. Hoci voda z kamelbaku chutí príšerne, kombinácia chlórovanej vody z bazéna a umelej hmoty, povedala som si, že budem šetriť životné prostredie a namiesto balenej vody vo fľašiach piť miestnu vodu vydezinfikovanú špeciálnymi tabletkami, ktoré som si kúpila v Bratislave. Je to celkom praktické, z ruksaku mi vytŕča hadička a hoci stúpam do najprudšieho kopčiska, skrátka len natiahnem ruku, prisuniem si hadičku k ústami a pijem.
Z taniera na mňa lahodne žmurká ten najlepší jablkový koláč na svete s vychladnutým vanilkovým pudingom. Za iných okolností by som chytala gurmánsky orgazmus. Takto sa však v koláči len rýpem, žalúdok zovretý do veľkosti detskej päste a nasilu sa nútim vložiť do úst aspoň sústo či dve.
Nohy sa mi trasú, prebdená noc v takej výške urobila svoje. Jediné po čom bytostne túžim je široká vyhriata posteľ s mäkkučkými perinkami a aspoň osem hodinový spánok. Namiesto toho si na čelo narazím čelovku a nasledujem ostatných do čiernočiernej tmy. Pustíme sa hore rovnakým kopcom ako včera. Privátne som si ho nazvala Kopcom padajúcich korytnačiek.
--------------------------------
Ako stádočko svetlušiek traverzujeme kopec pred nami, v tme svietia len naše čelovky. Snažím sa nedívať sa na oblohu nad sebou, pretože hrozí, že z toľkej nádhery padnem na zadok a zletím dole z kopca naspäť do tábora. Predstavte si čierne súkno posiate tisíckami blyštivých diamantov. A sú tak blízko! Tak nenormálne blízko! Nikdy v živote som nevidela toľko hviezd. Celé súhvezdia, skryté našim očiam tam dole v mestách, sa teraz ukázali v celej svojej kráse. Vidím hviezdny prach, padajúce hviezdy, nové i dôverne známe zoskupenia. Citím sa taká maličká, nepatrná. Keď si predstavím, že každú z týchto hviezd obieha minimálne jedna planéta na ktorej je život...
Maličký mravček sa pozerá z matičky Zemičky smerom hore do nekonečnosti vesmíru. Ktovie, koľko obyvateľov iných planét, podobných našej, robí v tejto stotine sekundy presne to isté. Túžim zastať a len sa dívať na hviezdy.
--------------------------
Sme asi v polovici kopca a v tom sa udeje niečo zvláštne. Ako keby niekto zatlieskal a náhle odhrnul oponu, len tak zčistajasna tma zmizne, v priebehu minúty, a vyjde slnko. Úsvit je náhly, nečakaný, príde bez varovania. Oslepí.
-------------------------
V hrdle ma páli, mám ho vysušené a potrebujem ho akútne zavlažiť. Ale hopla, je taká zima, že voda v kamelbaku zamrzla. Minimálne teda trubička, ktorá mi visí z ruksaku. Som donútená kúpiť si v hornom tábore umelohmotnú fľašu s vodou. Ja, čo som od začiatku treku blahorečila svoj umelohmotný vak. Neviem, či mu takúto zradu v tom najkritickejšom okamihu ešte odpustím.
------------------------
Prekonali sme päťtisícku a stúpame vyššie. Cestou stretávame trekerov a osly s nákladom, pretože horské sedlo je celkom vychyteným dopravným uzlom a spojnicou medzi Dolným Mustangom a Manangom. Nepálci s oslami a somármi sa vlečú popri nás a z diaľky číhajú, kedy sa komu urobí zle, aby ho potom mohli za ťažké prachy vyniesť do sedla alebo zniesť dole do základného tábora. Fulmaya sa nad ich biznisom už včera rozčuľovala. „Ryžujú na ľudskom nešťastí. Vyslovene čakajú a želajú si, aby bol niekto odkázaný na ich pomoc!”
------------------
Treba kráčať pomaly. Šmýka sa, miestami sa noha šmykne na ľade či sa zaborí do snehu. Tu hore sú celé snehové záveje. Snažím sa na ne fascinovane nehľadieť, pretože keď sú osvietené silným slnkom, odlesky sú také silné, že to vypaľuje oči. Človek môže aj oslepnúť.
Napriek Diamoxu mi ide prasknúť hlava a prestávam koordinovať svoje pohyby. Cítim sa ako v spomalenom filme. Moje telo je celkom pribrdzené. Keď si ešte pred vytúženým vrcholom oddýchneme a nadopujeme sa čajom, všímam si, ako sa moja ruka s hrnčekom pohýňa k ústam o pár sekúnd neskôr ako som jej vyslala povel.
Je tu pomerne rušno. Trekeri a Nepálci korzujú hore dole ako na promenáde. Zdolávame jeden svah za druhým a potom v diaľke zbadám budhistické modlitebné vlajočky, trepotajúce sa vo vetre. Sme blízko.
------------------------------
Dokázala som to! Na neveľkej plošine, predo mnou sa týči tradičný chorten, kamenný pamätník oznamujúci, že som dosiahla výšku 5416 metrov nad morom a nachádzam sa na vrchole sedla Thorong-La. Desiatky budhistických vlajočiek zdobia kamennú tabuľu a Fulmaya priväzuje ďalšie vlajočky. Za nás. Navzájom sa objímame, Producent ma berie do náruče, rovnako Sestrička, Animovaná sestra či Milovníčka zvieratiek. Všetci sa tešia, radosť je vybičovaná na maximum. Omŕzajú mi ruky napriek hrubým páperovým rukaviciam, ruky si nešikovne fotia pamätnú tabuľu s nápisom Thorong-La vyzdobenú desiatkami budhistických vlajočiek.
Scenárista berie do rúk Karmovu gitaru a spustí „hymnu” treku, pieseň Leaving on A Jet Plane. A potom už prášime dole. Čaká nás ešte krutejší zostup, vyše dvetisíc výškových metrov dole v priebehu štyroch hodín.
--------------------
Pod nami sa rozprestiera Dolný Mustang, kúsok bájneho Mustangu, suchej oblasti podobnej Tibetu, v ktorej sa nachádza zakázané bájne mesto Lo Mathang, hlavné mesto starodávneho himalájskeho kráľovstva. Vyprahnutá krajina nejaví žiadne známky života. Podobá sa na mesačnú. Široko-ďaleko tu nič nerastie, ani zakrpatený krík. Striedajú sa rozličné odtiene hnedej a sivej, všade naokolo je len sypká, šmýkľavá suť, prach a hlina. Keby som mala definovať krajinu pred sebou jedným slovom, bola by to Prázdnota. Krajina nikoho a ničoho. Sci-fi filmy z osídľovania Marsu by sa mohli pokojne natáčať aj tu, keby sa sem chcelo filmovému štábu vyškriabať.
---------------------
Chápem prečo nás Fulmaya varovala pred vetrami a chcela vyraziť tak skoro ráno. Bičujú ma z každej strany, oči mám napriek okuliarom plné prachu a oči začínajú neznesiteľne štípať. A aby toho nebolo málo, do okuliarov sa mi opiera aj príšerne silné slnko, ktoré páli a zavŕtáva sa mi pod ochranné sklá. Určite oslepnem, desím sa.
Kým zlezieme prvých päťsto výškových metrov, mám oči úplne červené a popraskané. Režú tak, že revem od bolesti a nepomáhajú ani kvapky.
-------------------------
Dobehnem skupinku pred sebou. Sedia na zemi a koluje medzi nimi fľaša kyslíka, ktorú Fulmaya vliekla so sebou. Boli sme hore priveľmi dlho a viacerým to začína udierať na mozog. Treba ísť rýchlo dole!
-----------------------
Zostup smerom dole na opačnej strane sedla Thorong-La je ešte horší ako výstup hore. Kolená protestujú. Prudký svah je pod ľadom, dokonca i miesta, ktoré sa tvária ako štrk, pod sebou zákerne ukrývajú zľadovatelé plochy. Človek si musí dávať pozor, aby neskončil dole v priepasti alebo sa prinajmenšom nedolámal. Párkrát sa šmyknem a pristanem bolestivo na zadku. Zbieram sa a neúnavne kráčam ďalej. Komusi letí dole do priepasti pod nami rukavica. Asi nemá význam snažiť sa ju zachrániť.
------------------------
V nižších výškach stretneme skupinky trekerov, ako si len tak ležia na zelenej lúke (konečne zelená) a vystavujú tváre slnku. Ťažká pohoda. Na chvíľu sa pridávame k nim. Uvedomím si, aká som nesmierne izolovaná od „sveta tam vonku”, od Európy, od Slovenska, od mojich kamarátov, školy, rodiny, od všetkého. Na internete som nebola už asi týždeň aj čosi. Nemám potuchy, čo sa tam vonku deje. A zároveň si uvedomím, že mi je to aj dosť jedno.
-------------------------
Konečne prekročíme brány Muktinathu, kamenného mesta vo výške približne 3800 metrov nad morom. Mestečko je od nepamäti významným posvätným a pútnym miestom hinduistov, ale aj budhistov. Podľa bedekra sem chodí množstvo nepálskych a indických pútnikov. Bohatí Indovia letia do Jomsonu, centra regiónu a odtiaľ sa vydajú do Muktinathu pešo alebo si prenajmú koňa. Najextravagantnejšími pútnikmi sú asketickí Sádhovia. Cestujú v rôznych stupňoch neoblečenosti, natierajú sa popolom a často majú so sebou trojrohý bodec. Podľa Lonely Planet sú putujúci mystici, ktorí odštartovali svoju misiu niekde na juhu rozpálenej Indie.
Na informačnej tabuli Ministerstva turizmu v Jomsone sa nachádza tento popis Muktinathu:
Muktinath je krásne, pokojné a tiché. Významné a tajomné pre pútnikov. Vyzdobené bohmi a bohyňami. Napriek tomu sa od vás láskavo žiada. Aby ste ich nekradli.
----------------------------
Kamenné mestečko má dva kláštory, budhistický a hinduistický, štvrť Ranipauwa, kde je najviac hotelov, ubytovní a táborísk pre pútnikov a množstvo stánkov a obchodíkov so suvenírmi. Chrám a svätyne sú v časti, v ktorej nesmú byť žiadne hotely.
Prechádzam pomaľovanou bránou mesta, nad hlavou je namaľovaný symbol, ktorý sa nápadne podobá na hákový kríž. Roztočím modlitebné mlynčeky a idem si oči vyočiť pri pohľade na krásne tibetské a nepálske výrobky. Šperky, strieborné lyžice, náhrdelníky, tašky, pončá, pletené čiapky a šály. Neodolám, a kúpim si prstienok. Strieborný so zeleným kamienkom, ktorý je podľa všetkého zelený jadeit. Nosím ho na ľavom prsteníku a oficiálne sa zasnubujem s touto neodolateľnou krajinou.
