Pred takmer šiestimi rokmi som sa presťahovala do Kodane. Odišla som, pretože práca a štúdium v krajinách Európskej únie boli príležitosťou, ktorá ma lákala už od strednej školy. Tak ako mnohí iní, aj ja som si prešla cestou začiatkov od nuly v novej krajine, ktorej jazyk som nepoznala a v ktorej mi rodina nemohla nijako pomôcť.
V Kodani som vyštudovala vysokú školu, vybudovala si nový život, nadviazala priateľstvá, začala dobrovoľníčiť, našla si brigády popri škole aj prvú prácu po jej ukončení. No hoci sa v zahraničí v mnohých ohľadoch žije lepšie, práve život v zahraničí vo mne prebudil úprimný cit k mojej rodnej krajine.
Viem, že niektorí ľudia nemajú citovú väzbu ku svojej krajine. Nemajú pocit, že je to ich krajina – krajina ich rodičov a predkov. Krajina, v ktorej vyrastali, ktorej histórie a kultúry sa cítia byť súčasťou.
Ale ja ten pocit mám.
Nie je to preto, že si myslím, že sme najlepšou, najkrajšou či najľubozvučnejšou krajinou na svete. Ale viem, že Slovensko je krajina, ktorá so mnou zostane navždy spätá. Krajina, na ktorej mi záleží. Krajina, v ktorej som sa narodila. Krajina, ktorej polia obrábali aj moji predkovia a ktorej jazyk učil môj pradedo ako učiteľ slovenčiny. Krajina, ktorej budúcnosti chcem byť súčasťou a v ktorej raz chcem znova žiť.
A predsa, prvýkrát v mojom živote a prvýkrát po šiestich rokoch života v zahraničí, rozmýšľam nad tým, že možno budem potrebovať občianstvo iného štátu. Nie preto, že sa chcem stať občiankou inej krajiny, lebo nemám rada tú svoju rodnú, ale preto, že to môže byť moja poistka prístupu k slobodnému svetu.
Moje myšlienkové pochody posledných dní sa sústredia na možné scenáre budúcnosti mojej rodnej krajiny. Vyplývajú z rozčarovania nad postojmi našej vlády. Postojmi, ktoré Slovensko vylučujú zo strategických bezpečnostných diskusií, oslabujú našu suverenitu, podávajú si ruky s režimom, ktorého médiá otvorene hovoria o tom, ako by nás dokázali dobyť v priebehu niekoľkých dní, a oslavujú príchod amerického prezidenta, ktorý rozpráva o clách, ktoré by boli absolútne devastačné pre priemysel reprezentujúci 10 % nášho HDP.
Desí ma, že premiér našej krajiny sníva o novom svetovom poriadku – návrate ku great power politics, ktorá už len zo svojej podstaty znamená, že malé krajiny, ako tá naša, majú viac čo stratiť ako získať.
Ako Slovenka žijúca v zahraničí, ktorá sa raz chce vrátiť domov, v posledných mesiacoch nerozmýšľam nad tým, kedy a kam sa presťahujem naspäť na Slovensko. Ale začínam rozmýšľať nad tým, či vôbec. Uvažujem nad tým, čo by sa stalo, keby Slovensko naozaj vystúpilo z Európskej únie. Čo ak úplne stratíme dôveru našich spojencov v NATO? Čo ak Slovensko vystúpi z EÚ a ja budem musieť pomôcť mojej rodine? Aký vplyv bude mať vylúčenie Slovenska z diskusií o našej obranyschopnosti na našu bezpečnosť? Čo ak stratím európske občianstvo a tým aj moju vstupenku do stále slobodného sveta?
Som presvedčená o tom, že hoci veľa mladých ľudí zo Slovenska odchádza, veľká časť z nás sa chce raz vrátiť späť. Ale viacerým z nás je jasné, že aktivity našej vlády na Slovensku už dávno presiahli len akúsi politickú hru a vzájomné doťahovanie sa. Aktivity našej vlády sú čoraz nebezpečnejšie, nestrategickejšie a podlejšie a ich následky budú trvať oveľa dlhšie ako jedno volebné obdobie.
A preto i napriek mojej túžbe žiť v mojej rodnej krajine a podieľať sa na jej zveľaďovaní sa neviem ubrániť myšlienkam o tom, kde ležia moje osobné červené čiary pri rozhodovaní sa o návrate. A či alebo kedy nastane situácia, keď budem musieť začať hľadať európske občianstvo v iných krajinách, než je tá moja – rodná.
