Môj otec začal maľovať spomienkový obraz. Odmalička má na jednej ruke pochrámaný prst, neviem si teraz presne spomenúť, ktorý to je (myslím že prstenník). Stalo sa to, keď mal päť rokov, vtedy bol najmladší z troch súrodencov (nie sú to moje spomienky, preto údaje nebudú presné, nikto ma snáď nebude haniť, ak si trošku dotvorím situáciu). Žili vtedy v byte, ale ja si tento príbeh aj tak vždy predstavím v Nevidzanoch na spoločnom dvore, pod práve rodiacou čerešňou. Presne tak, ako sa som tam ja trávil letá s jeho mamou, mojou nagyikou.
Nagyika práve mlela mäso na drevenom nabielo natretom stole, pod tou košatou čerešňou, ktorú som už spomínal. Cez listy sem-tam preskočil vánok a prepustil kúsky slnka na kuchynské náčinie, až v jasnom svetle vyzerali ako v maskáčoch. Nagyika vie robiť výborné polievky s domácimi rezancami. V tejto chvíli si ju predstavujem ako moju maminu. Spolu ako jedna osoba hádžu do elektrického mlynčeku kusy mäsa z červenej umelohmotnej mysy. V nádobe s rotujúcou špirálou z nerezu mliaždi a melie kúsky živočíchov, ktorých som nepoznal po mene. Až teraz jej pozornosť ochabí a ide po ďalšie prísady, zabudla pridať do zmesi to, čo ju robí vynikajúcou, dobré korenie. O minútu je naspäť a môj otec, malý čiernovlasý chlapec bez trička, sa načahuje cez otvor do stroja. Hukot, ktorý stroj vydáva sa rozlieha po celom dvore. Teraz v túto chvíľu sa k nemu pridal aj ten chlapec, ten môj neposedný otec, ktorý si chcel ohmatať rotujúcu zmes mäsa a korenia.
Vtedy v Nevidzanoch mali fašírky s prstom, no nie na dlho, ako-tak držal a v nemocnici v Bojniciach ho pripojili na trvalo. Odvtedy prst už môjho otca neopustil.
Tak, ako si pamätám túto, trošku mnou pozmenenú, ale predsa historku môjho otca, viem ako funguje pamäť. Netreba sa na ňu spoľahnúť. Preto si radšej nič nesnažím zapamätať, pretože moje prikrášlenia sú aj tak zaujímavejšie ako skutočnosť. Možno to mám od nagyiky, ona tiež vie hovoriť o svojej, ale aj o minulosti iných tak, ako by to bol úryvok z dobrodružného rozprávania. Od nej viem že naša rodina z jej strany je grófskeho pôvodu, lenže nás – rozumej pra pra pra pra (nie som si istý počtom pra, asi ešte niekoľko) babku/nagyiku – vydedili. K tomu sa viaže tiež historka, ale o nej nabudúce.
Takže ocino práve maľuje obraz, moment, sekunda pred tým, ako sa zvedavé prsty pretískajú cez otvor, kde dolu na nich čaká bijúce srdce mlynčeka, odhadzujúc na steny nepotrebnú červeň, aby bolo čisté, súce pre dotyk. Je zaujímavé, že prsty vyrástli, sú dospelé, také ako moje. Zdá sa, že je to moja ruka. Lenže ja sa pozerám, to otec mi to otvára. To srdce mlynčeka.
Ešte nie je koniec, potom, keď ho dokončí, potom ho aj ukážem.
11. jan 2012 o 09:00
(upravené 12. jan 2012 o 18:45)
Páči sa: 0x
Prečítané: 736x
O pamäti, otcoch a umení
Mám otca a ten má prst ktorý nemôže vystrieť. A tento môj ocino je maliarom, je ním iba hlavne doma. Keď som bol malý vždy si ma predstavoval o čosi staršieho. V detskej izbe sme mali zo sestrou obraz na celú stenu, boli sme na ňom už školáci, celý zabratý do hry. Teraz ocino začal maľovať svoje detstvo a ja si ho predstavujem ako predškoláka.
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(2)