Na námestí Franza Liszta je jedna z tých reklamných zástavok a v nej rovno pod grafikonom často sedí a prihníva pán s párom igelitiek. Všetko v nej smrdí, často sa striedajú ľudia, čakajúci na svoj spoj. Tento pán svoj spoj už ale premeškal a nezaujíma ho okolie, ani aký autobus práve prišiel.
Nie je to divné? - pýtam sa sám seba. Ozýva sa moje paranoidné Ja. - Divné to je. Akoby hore niekto cítil, čo príde, vedel, že situácia vo svete ďalej bez protestov nebude, že aj u nás treba protestovať. Akoby vystihol čas, že teraz je tá chvíľa, keď sa vyjadríme a zmeníme niečo. Niečo podľa scenáru, ktorý si starostlivo pripravil do poznámkového zošita.
Naša krajina sa tvári, že si najviac váži svojich buditeľov. Sme malí a mladí, preto aj oni boli takí, teraz ich mená pozná každý žiak, prinajmenšom sú v osnovách. Ale ako sa stali buditeľmi? A mohol by tiež niekto v dnešnej dobe, v dnešnej európe, budiť nejaký svoj národ?
Prišiel za mnou pán, slušne vypadajúci muž, ale pohľad mal nejaký podozrivý. Ja takých ľudí nemám rád. Spýtal sa ma či by som mohol podpísať petíciu za revitalizáciu karloveskej zátoky (alebo tak nejak podobne). Aj by som podpísal, revitalizácia znie super, viac zelene, viac čistoty, možno nejaké detské ihrisko. Ale nebude on náhodou od tých, čo si postavili River park? Čo chcú zbúrať PKO, čo podplácajú polku vlády?
Mám otca a ten má prst ktorý nemôže vystrieť. A tento môj ocino je maliarom, je ním iba hlavne doma. Keď som bol malý vždy si ma predstavoval o čosi staršieho. V detskej izbe sme mali zo sestrou obraz na celú stenu, boli sme na ňom už školáci, celý zabratý do hry. Teraz ocino začal maľovať svoje detstvo a ja si ho predstavujem ako predškoláka.
