Ozval som sa telefónom a po pozvaní, teraz už oficiálnom, vydal som sa na púť za umením. Za svojím plátnom, namaľovaným iba pre mňa aj keď pred dvoma rokmi.
Dvere mi otvoril sám pán majster, vošiel som. Vôbec nevypadá ako som si ho predstavoval, v mojej hlave žil ako taký slovenský Dalí, ale ten čo tu stál bol taký … človek. Nič nadpriemerné vyzeral rovnako ako iných sto ľudí čo prešlo dnes okolo mňa. Chlap s čiernymi hustými fúzikmi, guľatou tvárou a sem tam medzi vlasmi sa objaví aj šedina. Ruky mal pevné a tvrdé, prstenník na pravej ruke mal nezvyklo skrivený asi stiahnutá šľacha alebo čo.
Sadli sme si do obývačky. Izba to bola obyčajná: jeden televízor jedna sedacia súprava a nejaký nábytok, navyše bol iba stojan na ktorom visel rozpracovaný obraz. Začal bez okolkov a opýtal sa či teda viem čo chcem. Z môjho chabého opisu veľa nevzišlo ale jemu to nevadilo začal zhŕňať obrazy zo všetkých kútoch. Skladoval ich všade, za každou skriňou alebo v skrini, dokonca na chodbe mali znížený strop a tam boli tiež poukladané. Na zemi sa ich nakopilo veľmi veľa, pán maliar medzi nimi prešľapoval ako balerína.
Ukázal som na ten svoj vysnívaný. Pomyslenie na cenu mi krútilo žalúdkom, bál som sa spýtať. Nakoniec tá otázka musela padnúť. Odpoveď ma zaskočila, cena bola až smiešne nízka.
Po priateľskom rozhovore o umení som sa odobral domou. Plátno som zavesil na prázdnu stenu pred kreslo. Sadol som si doň a pozoroval. Dobre bolo.
