Všetko začína plynatieť. Lúč svetla dopadá na jediný hmotný bod v okolí, ja a on vznášame sa kúsok nad zemou. Nie z rozmaru ale z nutnosti. Jediným spôsobom komunikácie je šepot. Syčíme na seba až s toho bolia hrudné koše. Žiadna cesta nikam neexistuje, ľudia čo vidíme sú iba tmavé siluety miznúce v nehmote. Každá silueta prichádza a odchádza. Ja vlastne vidím iba zväčšovanie a zmenšovanie sa fľakov vo forme postavy, nikdy sa mi nepodarí nazrieť cez nehmotu "človeku" do tváre.
Chodíme skoro v beztiaži, čím ďalej od lúča ideme tým viac pociťujeme svoju ľahkosť. Iba srdcom som pripútaný k tejto zemi. Bojím sa ísť ďaleko, vlastne ani nikam chodiť nemusím. Do pórov vniká okolitá hmota - nemusím jesť. Chýba nám spoločnosť iných postáv na scéne. Aj keď neustále vidíme niečo vystupovať spoza opony. Ani kričať na ne nemôžeme.
Asi predvčerom, pred lebo čas prestal, aj zmysel a chod slov už nie je. Obaja už iba šepkáme popletené kódy bez úvodu a návodu. Už ani zima neprekáža. Asi predvčerom sa objavila silueta ktorá sa nemenila. Každý môj krok, skok, let by ju mal približovať ku mne ,ale nestalo sa. Stále bola rovnako veľká ,či malá.
On vtedy odišiel. Chvíľu som sa ho pokúšal hľadať, ale nič s toho. pár chvíľ mi trvalo kým som sa vybral s tej čoraz hustejšej roztiahlej hmoty. Dokonca sa my zdalo že vydím tú nehibnú siluetu ako vtedy. Čo až to nieje len tak običajní rozklad hmoty, ale iba rozklad obrazu. Možno je niečo ako ja alebo on. Teras mi prišlo šepkanie múdrejšie ako pred tým ,aby som to nevyplašil. Aj zvuk sa tu šíri inak, tak tichšie.
Tu je nič a nikdy ,čas sa zhmotnil na tabletu a rozpustil sa.
On sa vrátil. Splietal šeptom niečo o tvrdej hmote tam ďaleko za...
Našiel aj ďalšieho herca ale inak pojatého ako my dvaja. Je to žena.
Každí má svoju hmotu s kúskom svetla.
Rozplynula sa lampa aj svetlo aj ten kúsok pevnej hmoty. -Dusím sa lampou.
