Správne sa pritláča viečko na oko.
Votrú sa ťažké sny.
Hlavou mi preletí sokol.
Zatiaľ mám toľkoto, neskôr tam chcem zakomponovať moju najdrahšiu. Potom niečo viac, aby to znelo, a potom ma možno niečo napadne. Chcel by som tam vtlačiť jej telo, jej myseľ ale neviem ich chytiť. Vždy ufrnknú spod siete. Neutekajú len keď leží a leží obvykle keď spí. Občas leží aj len tak ale aj vtedy má na to dôvod. Kto vie čo si stráži, kam sa dostať snaží. Keď leží je vždy krásna vlastne aj keď neleží a iba stojí alebo zaujíma rôzne pózy. Tie sú niekedy strojené, niekedy zas nie. Keď zavriem dvere, póza zmizne. … A objavný sa až keď dvere otvorím. Čo sa deje medzi, to je prísne tajné. Presvedčila ma tak, tak to musí byť a má to aj výhodu, teraz to vypadá tajomnejšie, trošku úsmevne (pre zasvätených).
Vždy keď odchádza, sľubuje že príde. „Ja prídem.“ Hovorí. A ona fakt príde ale až po čase nie hneď. Vždy je to viac ako sa mi páči. Vždy mi chýba. Ešte by som mohol napísať že mi chýba aj vtedy keď je pri mne, ale nenapíšem lebo nechýba. Keď je tam kde má byť, teda tu, tak je všetko v poriadku. Nie že by bola taká skvelá ale je iba moja. A dovolí mi aby som si ju privlastňoval. Čo by som bol bez jej vôle?
A koniec, nech je aj v strede, musím pracovať
