Doba je ťažká. Podoba sa mi zhoršuje, aj podobizne blednú a z nejakého zvláštne normálneho dôvodu sa nič nedeje. Sem tam objaví sa nejaká veta z otáznikom. Bránica sa chveje stŕpla, nehýbe sa.
Iba samé blbé vety ma napadajú, podrážky držia na zemi.
Zem je pokrytá linoleom.
Aj obutie mám z linolea.
Smrdí.
A preto nič nevyzúvam.
Mám taký čvachtavý asi pocit.
Ponožky nasiakli potom.
Počúvam o Kokave.
Že to je niečo strašné… a všetko čo počuť rovnako cítia.
Čo by som robil keby som nepísal, bol by som rozprávajúc. S tým sa rýmuje prehĺtajúc. Potom by mi vyschlo v krku a neskôr by som sa musel napiť sirupu po ktorom v ústach ostáva pachuť po špinavom linoleu.
Tak zhodnotenie, tak asi už nebudem pokúšať. Tak koniec, ale iba tu s týmto. Veď nič sa nedeje.
