Siahneš si na prirodzenie, je mäkké, mäkký. Urobíš to ešte raz a tvrdne, myslíš na mulatky z veľkými prsiami, jemnými bokmi. Nikoho tým nepodvádzaš, prejdeš pod pás. Myslíš na mäkké ružové miesta, zvoľna začínajú vlhnúť. Poddávajú sa. Zavrieš oči, pevne ako čeľuste, dve slabé, pevné, vlhnú. Zadržíš dych, napneš celé telo, pevne sa zvinieš do klbka. Hýbeš mysľou, pohybuješ miestnosťou, svet sa ti podsúva, vtiera. tlačí ti na paplón pod ktorí si sa skryl. Myslíš na kokotov čo majú viac šťastia ako ty. hýbeš svetom viac, stupňuješ to divíš sa prečo, roztáča sa, pripomína centrifúgu. Zdvíha ti žalúdok, premiešava, točí sa zo svetom. Začína ti byť zle, tak si to chcel.
-
(myslíš na niečo vtipné, chceš na niečo také myslieť. čo môže byť vtipnejšie ako nahota, nepochopenie, sex a pudy.)
-
bojíš sa osobností, vieš ich čítať. Nebrániš sa im, premáha ťa túžba, neskôr ostane iba tá.
-
Vieš všetko ale cez hrdlo ako cez pancier,
cítiš to rovnako ale ruky ako cencúle.
V hrudnom koši kvietok pestujem,
ruky ti nepustím,
zas iba tak kecám.
začmáram starý svet, aj tak sa nedal prehryznúť, a teraz v tých sračkách musím žiť lebo nový nebude.
-
Chromá starena mi nahovorila samé neuveriteľné príbehy, zostarla rýchlo a keď brzdila preletela cez život na druhú stranu a teraz je zas mladá a rovnako škaredá. Vráskavé mäso sa jej oddeľuje od kostí a padá na asfalt, plazí sa po chodníku, strieda ich. Kosti jej už dávno spráchniveli ale aj tak sa zvyšky rozplazili a plazia po zemi a zemiach, nechávajú za sebou farebné škvrny ktoré pomaly tmavnú. Objavuješ v nich dúhu. Mládenci z modrými očami zlizujú jej cestičky, naberajú na odvahe, štrngajú kamienkami. Odrádzajú tým tých slabších, vyhrávajú, prehrávajú ale nevzdávajú sa. Už v diaľke zazreli záblesky formujúcich sa celkov, splodili si potomkov. Stoja na úbočiach a hrdo sa vyhrievajú v opojnom života konci, prezerajú si prenádherné výplody ich vlastných semenníkov a v tejto chvíli svorne ako jeden padajú zo strmých svahov.
