V duchu sa pousmejem a vysvetľujem jej ponuku brigád a podmienku registrácie u nás. „Na to sem musí osobne prísť." Poviem jej.„Musí prísť? No... neviem ako ho ku vám dostanem. To ho nemôžete rovno poslať pracovať?" Vysvetľujem jej, že brigádnika musím vidieť skôr, než ho pošlem niekam pracovať, mimo iné treba napríklad podpísať zmluvu. Pani napokon uzná, že človeka nemožno poslať na brigádu „naslepo" a povzdychne si: „Viete, ja ho nijako neviem dostať z domu!" zdá sa, že má veľkú chuť sa niekomu posťažovať a teta na telefóne je vhodná bútľavá vŕba.„On už má dvadsaťpäť a stále nič. Doma mi nepomôže, do práce sa mu nechce, no popri škole by ani nestíhal. Ale teraz má voľno a aj tak ho od toho počítača neviem dostať." po chvíli sama zastaví tok svojich myšlienok, znova si povzdychne a povie mi: „No nič teda. Takže prísť k vám, áno? Ja mu to teda poviem." Pozdravím sa jej a hovor sa skončí.
Chvíľu ešte premýšľam nad duševným stavom dotyčného, potom ma však zamestnajú iné pracovné povinnosti. Pred koncom zmeny mi na dvere zaklope postaršia pani a s úsmevom mi vysvetľuje, že by sa chcela popýtať ohľadom brigády pre jej osemnásťročného vnuka. „Ja som mu povedala, že stačí chcieť a práca sa nájde, nemôžem prísť domov s prázdnymi rukami." tvrdí mi. Vysvetlím jej podmienky pracovnej agentúry. Pani si povzdychne takmer rovnako ako ranná volajúca, chvíľu ma ešte nechá, nech jej vysvetlím, ako to u nás funguje a napokon mi poďakuje za môj čas so sľubom, že vnuka pošle k nám.
Toto bol jeden z prvých dní v mojej novej práci. Vtedy som to ešte považovala za čudné, dnes už však viem, že zúfalí rodičia, ktorí zháňajú prácu pre svoje deti sú na každodennom poriadku. Zaujímavým fenoménom je aj to, že tá časť brigádnikov, ktorá sa pod rodičovským nátlakom napokon dostaví, je takmer nezamestnateľná. Buď každú ponúkanú prácu odmietnu, alebo sa na nich v práci tak sťažujú, že ich už radšej viac nikam nepošleme.
Slovom, budúcnosť tejto krajiny je v dobrých rukách.
