((video))
Čo ste nosili, keď vás vyzliekli?
Potom nám dali také handry, že jeden rukáv inakší, druhý rukáv inakšie a vzadu taký veľký žltý kríž.
Moja sesternica dostala šarlach a tá lekárka jej hovorí: „Nemôžete tu ostať, musíte to vytrpieť a skrývať sa, ako sa len dá. Lebo keby vás zbadali, hneď by vás zobrali.". Strašne sa báli tých infekčných chorôb. Zachránili sme ju. Vždy sme stáli v päťstupe, aby vždy bola medzi nami a oni nikdy nezbadali, že bola červená a mala vyrážky.
Každý týždeň nás brali do kúpeľa, kde nás dezinfikovali a jedlo sme dostali - čaj, neviem z čoho bol ten čaj, nevypili sme ho, ale sme ho zbierali, aby sme si mohli hlavy umyť.
A medzitým robili všelijaké nábory, že kto je lekár, nech sa prihlási, kto je kuchár, nech sa prihlási. A keď sa prihlásili, tak ho brali do plynu.
Moja najlepšia priateľka sa chcela prihlásiť, keď hľadali kuchárov, lebo jej mamička dobre varila a teraz určite niekde varí. Vtedy sme ešte nevedeli. Myslela si, že sa s ňou takto stretne. Ona bola v tom, že pôjde. Veľmi som plakala, len ju som mala, nikoho, vieš? Ale potom sa zľutovala a nešla a to bolo jedno šťastie. Tí čo išli, toľko pochodovali kdesi ďaleko, veľmi málo z nich ostalo. Mne môže ďakovať, že prežila, lebo matku by nestretla a iste by to nebola prežila.
Museli sme pokope byť a nikde sme nemohli ísť, ani do druhého baraku - na čierno sa dalo, ale keby nás chytili, bolo by zle. Tam som objavila svoju sesternicu z Komárna. Veľmi som chcela, aby prešla k nám. Nechcela a doplatila na to... jedného dňa zmizol celý barak.
Ako to bolo s jedením? Čo vám dávali do jedla?
No... my sme nevideli žeby tam dačo dali, ale každý hovoril, že tam niečo dávajú, aby sme boli kľudní. toľko ľudí by sa mohlo vzbúriť a mali by s nami väčšie ťažkosti.
A jedlo... Kúsok chleba na deň, trošku marmelády, niekedy kúsok masla alebo nejakú paštétu. Ale keď človek chcel prežiť, musel všetko zjesť. Aj keď to bolo zlé.
Ako spomínate na svoj odchod z Osvienčimu?
Jedného dňa nám povedali, že ideme na prácu, aby sme sa veľmi netešili, lebo nevieme, či pôjdeme na prácu alebo do plynu. Ale skutočne sme išli na prácu - do Lippstadtu. Veľa dní sme cestovali a tam sme bývali v barakoch, mali sme jedny šaty, ale mohli sme ich vyprať. Na noc sme spali holé, aby to vyschlo, ale aspoň boli čisté.
A spodné prádlo ste tiež nemali?
No tak jedno... jednu košeľu kockovanú flanelovú a na to šaty a nejaké punčochy hrubé. Jednu deku.
Bola tam jedna továreň, kde sa vyrábali súčiastky do lietadiel. My sme sedeli pri takom žltom stole a opracovávali sme šrúby. Mali sme normu, koľko musíme spraviť. Nebola to ťažká práca - ale 12 hodín od večera šiestej do rána do šiestej. Boli sme nevyspatí.
Ale tu už boli aj Taliani aj Rusi - keď nás uvideli takých vyobliekaných, tak sa zľakli, že ideme z blázinca... tak hrozne sme vyzerali - bez vlasov.
Tam sme pracovali jeden týždeň ráno od šiestej do šiestej a druhý týždeň večer od šiestej do rána. Keď sme prišli, tešili sme sa, že si pôjdeme ľahnúť, ale hneď nás vyhnali a zehlapel - najprv nás museli počítať a potom, konečne, po hodine, sme si mohli ľahnúť. Ale doobeda sa nedalo spať, lebo na chodbách sa vykrikovali.
Naša skupina mala jedného Nemca, ktorý riadil prácu. Vyzeral ako Quasimodo - hrbatý, s červenými vlasmi, strašný, Strašne, strašne ma prenasledoval... niektoré dievčatá od stola išli na latrínu a tam hodiny presedeli. nikdy ich nehľadal. a ja som išla až vtedy, keď som už musela a už tam bol a hľadal ma.
Vieš, ako rozprávajú... nie riadnou nemčinou, ale tak ako psi brechajú. Úplne som ho ignorovala a robila som ďalej a vôbec ma nezaujímal.
A vy viete nemecky?
Nevedela som, ale jeho by som aj tak nerozumela.
Pamätáte si na ten deň, keď sa to celé skončilo?
Pravdaže sa pamätám... prežili sme - deň ako deň bol. Prvého apríla, na Veľkú noc nás pozbierali, že nás berú do iného lágeru. Dali nám jeden chlieb a nejaké maslo, alebo lekvár... že s tým musíme šporovať, to nám musí vydržať na celý čas. A sme vedeli na jaký čas? Čo sme videli repu, tak sme pozbierali. Zo zbytkov plechu sme vyrobili nožíky, moja priateľka tam vyrábala také krásne medaily a prívesky nádherné....
Chceli sme s chlebom šporovať, lebo sme vedeli, že viac neostane. Viezli nás, až sme prišli na to, že tu sme už boli. Pochodovali sme a vždy sme sa vrátili späť. To znamenalo, že nás nemajú kam dať. Všetko už bolo obsadené. Asi pol dňa sme tak chodili a odrazu - autá a nemeckí vojaci sedeli na korbe - Američania ich chytili.
Američania nás oslobodili. Nedá sa povedať, aká to bola radosť, to oslobodenie. Sadli sme si a prvá vec, čo sme urobili bolo, že sme začali jesť ten chlieb.
Američania zariadili, že tí Nemci nám museli všetko dať - jedlo, cukor, a museli nás umiestniť do svojich domovov a museli nám dávať suroviny a jesť. Veľmi sa o nás starali, Nemci nás nenávideli, boli zvyknutí, že im nikto nerozkázal.
Od Američanov nás prevzali Angličania, tí už neboli takí gavalierski, ale starali sa o nás. Tri mesiace sme tam ešte boli - neboli vlaky a nedalo sa ísť domov.
