Rada by som ešte nakoniec uviedla, že rodnou rečou pani Lábesovej nie je slovenčina, takže za prerozprávanie celého príbehu má odo mňa skutočný obdiv.
((video))
Chcela som prežiť len preto, aby som sa stretla s mamičkou. Keby som vedela, že nežije, tak by som nebol prežila...
Kedy ste sa dozvedeli, že už nežije?
Potom, keď nás brali Nemci domov. Po troch mesiacoch.
Takými nákladnými autami nás brali do Prahy - otvorené nákladné autá a celú cestu pršalo. Vyšetrovali nás, či nemáme nejakú chorobu, boli sme tam asi týždeň. a potom, ako sa dalo - kúsok vlakom, kúsok nejakým povozom. Veľmi dlho trvalo, kým sme došli - najprv do Levíc, potom do Želiezoviec.
Doma nás privítali s neochotou, lebo každý už mal obsadené byty a majetky, všetko, čo sme tam nechali... teraz to museli vrátiť.
V štyridsiatom piatom sme prišli domov, v júli.
Mali ste nejaké plány, predstavu?
Tak my sme vtedy nevedeli rozmýšľať...
Kde ste sa ubytovali?
Moja sesternica mala veľký dom. Museli nám ho vyprázdniť, bol obsadený a tam sme, ona a moja priateľka, neviemkoľkí tam bývali.
Nemali sme vtedy peniaze, ale aj keby boli, za peniaze nikto nič nepredal. A tak sme aj so sesternicou šili - ona bola hlavná a ja ako pomocníčka. Z toho sme žili. Nesmeli sme pracovať, len na čierno sme šili.
Začali sme šiť, za prácu nám dali fazuľu, múku, čo sme potrebovali a tak nejako sme ten prvý čas, kým boli obchody prežili.
Ako ste sa stretli so svojim manželom?
S mojím manželom...
Jedného dňa sme šili vonku a ja som niečo šila v ruke, môj manžel prišiel, všetci s ním išli do izby a iba ja som tam ostala. Hovorí: „Vy ste tá najusilovnejšia?" „Tak asi hej...".
Moje priateľky sestra sa s ním bavila, zlatá bola, ale začala s ním hneď, začali spolu chodiť, ale naraz on len za mnou chodil.
Nejako sme sa zamilovali a potom sme mali v marci svadbu.
A kde ste spolu potom žili?
No tam, v Želiezovciach.
Čím prešiel počas vojny váš manžel?
On bol v Novákoch na práci, tiež išiel vo vagóne, ale podarilo sa mu ujsť. Prihlásil sa ako partizán, dali mu falošné papiere. Jeden evanjelický farár, volal sa Martin Horváth.
Raz bol kdesi poslaný vlakom, cestoval a tam ho spoznal jeden gardista z Topolčian. Chceli ho obesiť, ale nejako sa mu podarilo z toho šťastne vísť.
Robil v Novákoch, tam bol pracovný tábor. Prežil v horách, kým ho chytili a vzali do Nemecka. Tam veľmi ochorel, schudol na 40 kíl. Ale potom prišli Rusi a oslobodili nás. Tak s ním jednali, ako v bavlnke.
S odstupom času, čo hodnotíte ako najhoršiu vec na celej vojne?
Určite ten Osvienčim.
A v Osvienčime, čo bolo najhoršie?
Tam všetko bolo zlé.
****************************************************************************************
Len pre tú chvíľu sme žili, v ktorej sme boli. Žiadne plány, nič, to sa nedá vypovedať, čo to bolo.
