Pozerala sa na mňa dosť nedôverčivo.
Utekala sa skryť k maminým nohám.
Prebehol mnou strach - bude sa ma báť?
Teda toľko myšlienok som v mozgu ešte za taký krátky čas nemala (a to ich mávam aj desať za jednu milisekundu :). Ako si získate priazeň dvojročného dievčatka, ktoré vás v živote nevidelo a z ktorého máte v podstate strach aj vy sami?
Ako to beží v detskom mozgu? To ma na biológii ani NOS-ke nenaučili. Teda viem kedy jej zrastú ktoré kosti, kedy sa prejavia ktoré psychické choroby a tak, ale neviedela som ako ju presvedčiť, že sa ma nemusí báť.
Na uvoľnenie atmosféry sme si dodatočne vymenili vianočné darčeky.
Sestrička mi tie moje porozbaľovala, a zakaždým sa čudovala, čo v ktorom asi môže byť.
Až naživo som si uvedomovala aká je neskutočne krásna. A neverila som, že môžem niekoho tak rýchlo milovať.
Každým jej pohybom, každým vysloveným slovom sa mi čoraz horšie chápalo, že sme príbuzné, že máme čosi, čo nám nikdy nikto nevezme. Myslím, že som bola stokrát zmätenejšia než ona.
Dievčatko okolo mňa hodnú chvíľu prechádzalo, až ma napokon odviedlo do detskej kuchynky, kde mi pripravila grilované kura s čajom. Chutilo.
Medvedíka, ktorého odo mňa dostala začala vláčiť za sebou. Napokon sme mu večeru pripravovali spolu.
Stavali sme hrady z kociek a najviac sa jej páčilo, keď sme robili «kolotoč». Veľa sme sa nakreslili (hlavne rôzne zatočené špirály :) a pozerali Boba a Bobka. Tridsaťkrát.
Naučila ma nakupovať aj názvy všetkých tovarov v jej obchodíku. Bola neúnavná. Keď nakúpila všetko, zase sme to upratali a vymenili si miesta. Naučila som sa jej skvelý skomolený jazyk a začala som predvídať, čo by asi chcela.
Nechápem, viem, že nie som sestra dvadsaťštyri hodín denne, ale išlo to fajn. Keď som odchádzala, trhalo mi srdce. Konečne viem, čo je to za pocit, nebyť jedináčik. Moja malá sestra.... je proste úžasná.
Ďakujem za všetky rady z diskusie k minulému článku :).
