Bolo to asi pred pol rokom, keď som sa dozvedela, že nie som jediná „ockova dcéra". Teda, málokto si vie predstaviť ten šok, keď mi to povedali. Hlavne je ťažké predstaviť si pocity, ktoré prišli po tom.
Zdieľame genetický materiál. Šialené. Vyzerá ako ja, keď som bola malá, vlastne je presne ako ja keď som bola malá. A z fotiek ma prebodáva modrým prenikavým pohľadom. Oči máme obe po ockovi...
Pre tých šťastnejších so súrodencami je to asi ťažko pochopiteľné. Ale ja som vždy bola jedináčik, ťažko sa mi privykalo, keď sa bolo treba deliť a samoty som vždy mala na rozdávanie. Neznášala som to. Pravdaže, časom si zvyknete a využívate výhody plynúce z toho, že ste „jediný" a najviac milovaný, ale... o veľa vecí ste v živote ukrátení.
A zajtra už budeme dve. Spolu. Konečne ju spoznám. Uvidíme z diaľky, že máme čosi spoločné? Bude zo mňa sklamaná? Bude si vôbec niečo uvedomovať? Veď má len dva roky... neviem sa rozhodnúť, či sa viac teším alebo bojím. Ale celý čas mi v duchu znie dokola to isté: „MOJA SESTRA... UAU."
Celý čas som si vravela, že život nie je fér. Dokopali ma z viacerých strán, zradili ma ľudia, ktorým som verila, rodičia sa rozviedli, v štrnástich mi zomrel otec, prednedávnom babka... ale dnes, pred veľkým dňom D mi čoraz častejšie napadá, aké šťastie som mala ja oproti mojej sestre.
Ona sa s ockom nikdy nebavila, nikdy ho nevidela, nebola s ním na výletoch, plávať ani lyžovať. A nikdy s ním nikam nepôjde. Nebude sa s ním hádať o chlapcoch, nebude s ním hrávať šach ani filozofovať.
Je mi z toho zvláštne. Akoby som mala nejakú povinnosť ospravedlniť sa, že tu pre ňu nie je. So mnou bol. A s ňou nikdy nebude.
Všetci, ktorí poznali môjho otca mali šťastie. A ja som mala tú možnosť byť tým najdôležitejším v jeho živote. Ona nemala. Je mi to ľúto. To, čo mi dal ocko jej bude musieť dať niekto iný a ja viem, že už od nikoho to nebude rovnaké.
Ale, aj keď nemôžem vyvolať nikoho z mŕtvych, od zajtra chcem byť najlepšia sestra na svete.
Chcem aby hrávala šach so mnou, vziať ju na výlety, možno s ňou ráz plávať a chodiť lyžovať. Chcem o pár rokov počúvať o tom, kto sa jej páči a keď jej nejaký idiot zlomí srdce, spoločne s ňou jesť tony zmrzliny a čokolády.
Toľko toho chcem a nemám žiadny výukový program. Mám len to, čo ma naučil môj otec. A to všetko (a hádam aj viac :) jej plánujem dať. Držte mi, prosím palce. Zajtra sa s ňou stretnem a konečne budem môcť povedať: „Toto je moja sestra."
