Užto ráno, v ten dohodnutý deň, bolo škaredé. Všade samé blato, občas sa z ničohonič spustil lejak a slnko celý deň ani nevykuklo. Ona bola však stále pevnerozhodnutá ísť. K večeru sa oteplilo a už pri prechádzke mestom bolo zdiaľky počuť hlasnú hudbu a vidieť lákavé svetlá. Tešila sa. Tomášovi bolozle. Smiala sa, že už len pri pomyslení na bláznivú cestu húsenkovej dráhy jecelý zelený, vraj je strachopud. Chlapec sa nenechal uraziť a splnil sľub,dorazil s ňou ku kolotočom, zaplatil lístok a nechal sa pripevniť k sedačke,aby nevypadol cestou. Ona sa veľmi tešila. Nemohla sa dočkať. Na Tomášovi saprejavovali známky nervozity, príšerne sa potil a operadlo sedačky zvieralako v kŕči. Bláznivá jazda sa začala. Dvíhal sa jej žalúdok a príjemneto šteklilo, no nič viac. Jej sused však na tom bol omnoho horšie. Vo chvíli,keď boli dolu hlavou sa začal celkom triasť a po pár sekundách vracal. Kolotočsa zastavil. Všetci sa pozerali na pár, ako zlieza z pokresleného vlaku,podaktorí sa smiali. Tomáš zliezol po schodoch a zamieril k lavičke,na polceste však odpadol.
Počulahulákanie sanitky ako v ozvene. Stála pri ňom celých desať minút, kýmprišla pomoc, nevšímala si pohľady ľudí naokolo, nič nevnímala, len pevnestískala jeho studenú ruku.
Nervózne prechádzalapo chodbe nemocnice sem a tam, hlavu mala ako v bubline, ľudia sa na ňupohoršene dívali. So slzami v očiach sa každého človeka v bielom pláštipýtala na Tomáša, no odpoveď neprichádzala. Prebdela celú noc, kým jej konečnenepovedala sestrička, že ho previezli na iné oddelenie a zavolali jehorodičov. Nepovedali jej čo s ním je, ani ju nepustili do jeho izby. „Terazuž spí.“ Povedala jej sestrička a nechala ju samú, celkom opustenú. Vrátilasa domov a osprchovala sa, nikomu nič nepovedala.
Na druhý deňzavolala Tomášovej mame. Vraj mal zápal slepého čreva, keby čakali ešte párminút, mohol byť mŕtvy. Rozplakala sa. Po dlhom čase konečne prežívala svoje emócie.
Navštívila ho,ako ho videla chudého a bledého v tmavej nemocničnej izbe, prišlo jejvšetko ľúto, bola priveľmi tvrdohlavá, príliš tlačila... nechcelo sa jej veriť,že by mohla mať na svedomí človeka, ktorého tak veľmi miluje.
O mesiac užbolo všetko v poriadku- Tomáš sa nezmenil, ale ona áno. Nevedela, či si toniekto všimol, ale ona to spozorovala... vtedy mohol umrieť, a to pomyslenieju sprevádzalo dlhé roky.
