Alex, zvykla som si, že ťa vidím každý polrok, možno okolo Vianoc, či na chvíľucez letné prázdniny, zvykla som si, že mám pre Teba v telefónnom zoznamedesať mien a pod každým iné číslo, tak často sa sťahuješ z krajiny dokrajiny. Zvykla som si, že máš priateľku, zvykla som si, že na Teba letia mojerovesníčky, zvykla som si na to, aký si občas uštipačný, ako občas nechápeš, žesom trocha vyrástla, ako si nevieš predstaviť, koľko stoja ženské topánky,alebo aký dôležitý je školský ples... zvykla som si na to, ako si doberášservírky, na to, ako stále meníš práce, na to všetko som si zvykla a naveľa vecí si si musel zvyknúť aj Ty... je to neuveriteľne ťažké, zvykať sikaždý rok na zmenu, na čosi iné a Ty vieš, ako veľmi nenávidím zmeny...ale prispôsobím sa, to vieš, si môj ocko...
Šaňo, jednej vecisa však odmietam prispôsobiť a je mi úplne jedno, nakoľko sa ma na toktokoľvek bude snažiť pripraviť... proste odmietam pomyslenie, že ťa už nikdyneuvidím. Aj raz za pol roka bolo málo, ale nikdy? Oci... to prosím nemyslíšvážne, prosím...
Tato, toto všetkopíšem len pre Teba, s vedomím, že si to prečítajú stovky ľudí, ktorí sa natom budú smiať, ktorí si neuvedomia, že každodenné katastrofy číhajú hneď zarohom, ktorí možno nevedia, aké je to vyrastať s jedným rodičomv dvojizbovom byte na jednom z prešovských sídlisk... nikto nevie,aké je to byť mnou, ani ja neviem, aké je to byť kýmsi iným, nemôžem byť takáegoistka, ako si mi stále vyhadzoval na oči, však? Spravím hocičo, oci, čobudeš chcieť, vzdám sa všetkých peňazí, prestanem protestovať proti malémuvreckovému, nechám si ten starý mobil, čo mám... ak chceš, už nikdy sanestretnem so žiadnym chlapcom (hoci v tomto smere si vždy bol ústretový)a nikdy už nebudem chcieť drahé šaty, keď chceš, už nikdy neprinesiemdomov zlú známku, neurobím Ti hanbu, napíšem Ti každý deň mail a vydámbásnickú zbierku, budem s Tebou hrávať šach a pri ceste autom mi užnič nespadne... všetky veci, čo Ti na mne kedy vadili už nikdy neurobím,nebudem sa na Teba nikdy hnevať, ani Ti nič vyčítať, neodsúdim ťa, nebudem saťa pýtať na tvoj osobný život... sľubujem, už nikdy nič takého nespravím... lensa vráť, príď tak, ako si sľúbil, buď chvíľu so mnou a znova môžeš ísťzabávať svet... si môj ocko... nemáš len Ty mňa, ale aj ja vlastním Teba. Ajkeď je to možno majetnícke, ale je to tak. Nikdy nezmeníš, že som tvrdohlavá,ako Ty, že neviem odhadnúť čas, že jedno vravím a druhé robím, že rovnakokrivým obočie a mám rovnako slabý backhand... to nemôžeš zaprieť, toho sanemôžeš vzdať. To proste nejde.
Ocko, keď som sipred siedmymi rokmi musela navyknúť na polovičný život a vyrastať bezpolky rodiny, ešte som to nevnímala ako krivdu. Nezdvíhaš ani jednoz desiatich čísel, zopár ich už používa niekto iný... nechodíš si pozeraťmaily, tak vsádzam na poslednú možnosť. Moje blogy si si nikdy nenechal ujsť.Moja tajná túžba je, že Ti neujde ani tento. Viem, že niekde tam si, že niekdepo Tebe letia všetky baby, keď ich ohuruješ svojim britským akcentoma neuveriteľnou sčítanosťou, obrovskou inteligenciou. Dúfam, že tam, kdesi je Ti dobre... ale dúfam, že ťa raz nájdem, lebo ja sa ťa nevzdám. Poznášma, vieš, že čo si zaumienim, to dosiahnem. Neviem, kedy to bude, ale raz si ťanájdem, čím skôr, tým lepšie. Prosím ťa, ozvi sa...
Ľúbim ťa a z celého srdca napriek všetkému, čo sa kedy stalobudem, možno som ti to nikdy nepovedala, ale si môj vzor v mnohýchveciach,
Ester
