Nemámpredstavu, čo týmto blogom vlastne chcem dosiahnuť. Možno taký pocitzadosťučinenia, že som sa ti to pokúsila povedať... možno tá nádej, že zachytíšaspoň pár týchto riadkov... hoci je to omnoho viac ako nemožné a dúfať sav takýchto prípadoch nevypláca. Vedel si, že pocit, že Ťa už nikdyv živote neuvidím je ten najhorší na svete? Keby si raz urobil súťažnajhorších pocitov na svete, tento by suverénne vyhral zlato.
Nenávidímtento svet, ktorý určuje, ako dlho tu kto má ostať... nenávidím pomyslenie, žetu budem musieť ostať a nevzdávať to. A tak veľmi sa na Teba hnevámza to, čo sa stalo... hoci to asi ani nie je Tvoja vina. A tak sa hnevámaj na seba, aj na ľudí naokolo... hoci nikto za to nemôže, tak im aspoňvyčítam, že sa mi snažia pomôcť.
Vzala som sipár Tvojich vecí. Celý ten čas, čo som si ich brala, keď som si obliekala Tvojetričká, voňala Tvoju vôňu a listovala v Tvojich knihách, som muselamyslieť na to, že je to to jediné, čo mi po Tebe ostalo. Že nemám nič viac, lenprívesok na kľúče a anglický slovník... a že mi neostáva žiadnakrajná možnosť, nijaké náhradné riešenie, ako ti povedať všetko, čo somnestihla a tak veľmi som chcela. Vymenovať, čo všetko na Tebe obdivujem,aká som rada, že som mohla stretnúť takého výnimočného človeka ako si Tya mala to šťastie byť jeho dcérou. Ako som si nikdy poriadne nevšimla, žemáš znamienko na tom istom mieste ako ja, ako som prišla na kopu vecí celkomsama, ako ľutujem, že tu nie si... ako píšem blogy a niektoré nemám odvahuhodiť na net, ako strašne sú tu všetci smutní, že Ťa už neuvidia, ale janajviac. Lebo smrť je definitívna, jedna z mála vecí v živote, ktorénezmení ani uhol Tvojho skúmavého pohľadu.
Keď sa zmierims nezmieriteľným a pochopím nepochopiteľné, konečne si aspoň trochu zvyknemna myšlienku, že si mŕtvy a už sa s Tebou nikdy nestretnem, na minútuvymažem z hlavy všetky spomienky, dostanem sa čo najďalej od myšlienok na Teba,odrazu je vo mne akosi prázdno, ako diera v papieri... neviem čos pocitmi, ktoré sa nedajú zastaviť, neviem, čo robiť s tým, čocítim, ako ti povedať... a znova sa dostávam naspäť k tomu, že by sompoložila život za jedinú minútu rozhovoru s Tebou.
Hoci každý saspráva veľmi milo, vychádza mi v ústrety a želá úprimnú sústrasť,viem, že v duchu ďakuje bohu, že sa to nestalo jemu. A nikomu tonevyčítam. Robila by som to isté, tešila by som sa, že cudzie nešťastie nie jemoje. Lenže smrť raz zasiahne každého... a tak som si to vyskúšala. Budeš michýbať, oci.
J.K.Rowlingová tvrdí, že „pre usporiadanú myseľ je smrť len ďalším veľkýmdobrodružstvom“ tú vetu si pamätám a budem navždy, pretože celou svojoubytosťou dúfam, že je to pravda. Dúfam, že si mal usporiadanú myseľ, než sizomrel, dúfam, že je to pre Teba len jedno z veľkých dobrodružstiev, akozmena práce, alebo kúpa nového bytu. Viem, že sa raz zmierim s tým, čo sastalo. Viem, že to raz určite dokážem a život sa aspoň trocha vráti späťdo starých koľají... ale viem aj to, že nikdy nezabudnem na človeka, ktoréhosom si veľmi vážila a neuveriteľne milovala, ktorého mi každý závidel a ktoréhovšetci ľúbili.
Ocko, nikdy v živote,nezabudnem, sľubujem, dúfam, že ti je lepšie ako bolo tu (lebo to vážne nestojíza veľa) a už sa netrápiš. Milujem Ťa. A vždy budem.
