Ale nečakajte žiadne kritické ódy na študentov-nehnevám sa na nich- nerušia ma, vlastne, nemyslím si, že keď chodievate nacintorín, tak je veľa vecí, čo vás ešte dokážu poriadne naštvať. Keď sa človekmusí zmieriť so smrťou, je málo skutočností, s ktorými sa už zmieriťnedokáže. Jediná vec, ktorá ma na tých hlučných študentoch prechádzajúcichcintorínom irituje je, že ten smiech ich raz prejde. Nútia ma predstavovať siich o pár rokov ako sem idú v čiernych šatách, so sklonenou hlavou,s čiernymi myšlienkami...
Kráčamspočiatku po betónovom chodníku, udivuje ma, že dnes akoby som na celomcintoríne bola sama. Nevidím žiadne babky ako umývajú náhrobné kamene, nevidímnijakých študentov, jedine pochmúrne počasie mi robí tichú spoločnosť, kým jav duchu píšem tento blog.
Keďsom cestu k urnovému háju hľadala prvý krát, dalo mi to veľa námahy-stúpala som do kopca s ťažkou taškou, náhlila sa, akoby ma niekto naháňala nevšímala si nič okolo seba. Dnes už mi je cesta dôverne známa- čo jeale záhadnejšie, od prvej letnej návštevy až po túto snežnú, zakaždým mi priprechádzke naveje studený vietor do očí slzy.
Mám takýzlozvyk, obzerať si dátumy narodení a úmrtí, skúmať, aké staré sú hrobya akých starých ľudí do nich uložili. Priznám sa, že keď si o tomtakto doma píšem, behá mi mráz po chrbte- neznie to práve zdravo, ale cesta cezcelý cintorín rozhodne nie je krátka a keď ľudská myseľ nemá čo robiť,podvedome si už čosi nájde.
Najviacsmutno je mi pri detských hroboch- niektoré sú staré čosi vyše päťdesiat rokov,iné iba desaťročie. Celkom nové hroby tu nikde nevidím. Po chvíli ako-tak pohodlnejcesty musím prejsť na blatový chodníček. Človek ani nemá kam v tom blatestúpiť... asi sa nikto nenamáha s tým, že aj pochmúrne miesta trebaudržiavať. Mám na výber- buď sa po kolená brodiť v bahne, alebo celú,niekoľko metrov dlhú mláku obísť.
Keď sa konečnedostanem na vrch kopca, ohliadnem sa- pred čosi vyše dvoma mesiacmi na mňacintorín pôsobil omnoho, ak to nebude znieť čudne, živšie. Všade ležali farebnékvety a vence, ľudia si chodili spomenúť na milovaných. Dnes tu už nikohoniet a len kde-tu zazriem zvädnuté kvety a zhodené vázy. Podľahnemďalšiemu zo svojich zlozvykov- niektoré zo spadnutých váz opravím, alebo vrátimkvety na pôvodné miesto. Zvláštne. Dnes je tu skutočne pusto- nikoho tunevidím, ani len náznak pohybu. Strašidelné.
Prejdem naznámu dláždenú cestičku a urnové háje už mám na dosah. Tie vždy pôsobiaveselšie, možno je to preto, že sú mladšie, alebo lebo sú menšie, rozhodne jena nich však vždy viac kvetov a sú upravenejšie. Nie všetky sú ešteobsadené. Jamy, do ktorých sa ukladajú urny sú usporiadané do takých kruhov. Niektorékruhy sú celé plné, iné však zívajú prázdnotou. Je to zvláštny pocit, byťnezúčastneným divákom a pozorovať, ako sa postupne zapĺňajú. Zväčša sa však nato snažím nemyslieť. Všimnem si iba keď nejaký hrob pribudne do toho „môjho“kruhu, ktorý navštevujem najčastejšie.
Keď odpratávamstaršie kvety a vence, na cintoríne už nie som sama. Nejaká postaršia panizamieri k tomu istému kruhu ako ja a pomalými pohybmi starého človekazačne zhŕňať sneh z akéhosi náhrobku.
Už sa nemôžempozerať na to, ako sa stará pani snaží posunúť fľaše s kvetmi a pomôžemjej- len cez slzy sa na mňa usmeje a spýta sa ma, čo tu robím. Keď jejporozprávam svoj príbeh v skratke, začne bez vyzvania rozprávať aj ona. Žetu má vnuka, ktorý chcel pomôcť pri autonehode. A že keď vyšiel z auta,zrazilo ho iné- také nešťastie... sám chcel pomôcť a jemu už nepomohli. Rozplačesa. Je mi to ľúto.
Po chvíli sadozvedám, že vnuk mal syna. Nechal za sebou malé chlapča a ja si uvedomím,že ten malý nie je v o nič lepšej situácii ako ja. Vlastne- osud námpridelil do cesty rovnaké rany, s ktorými sa musíme vysporiadať.
O dva týždnesom si všimla množstvo zasnežených kytíc a kvetov v tom „mojom“kruhu. Napadlo ma, že tu opäť niekto pribudol, ale nevidela som žiadny novýnáhrobok, tak som sa nestarala. Sedem dní na to sa so starou pani stretávamznova... kvety patria jej synovi. Vraj nezvládol žiaľ za svojim synom a pobralsa preč tiež.
Je mi nanič. Myslelasom si, že ja som na svete tá, ktorá má právo sa hnevať, vrieskať a opovrhovaťakoukoľvek pomocou či ľútosťou. Pravdaže, väčšina ľudí nemusela prejsť tým, čoja. Väčšina musela prejsť čímsi iným, mnohokrát omnoho horším. Chodím nacintorín a keď už nič, aspoň sa po škole prejdem, nie je to najhoršia vec,aká ma mohla stretnúť, aspoň mám kam chodiť, aspoň tam zatiaľ neleží celá mojarodina, aspoň mám komu zavolať, keď po zablatenej uličke odchádzam preč.
Cintorínrozhodne nie je priateľské miesto pre oddych, odpočinok a rozvíjanie pozitívnychmyšlienok. Je tam vždy málo ľudí a aj počas slnečného dňa akoby sa nad nímnaťahovali mraky. Netvrdím, že to miesto mám rada, ale stalo sa súčasťou môjhobežného života a pokiaľ sa neodsťahujem, asi mi ho už nikto nevezme. A napokon,tá pani, akoby mi dodala silu, že nie som tak celkom na dne. A že tak, akoona- treba ďalej žiť.
