Poobede som sa stretla so svojimpriateľom, ktorý (miesto, aby mi zdvihol náladu) bol taký utrápené a pochmúrený,že ma ešte viac zdeptal. Keby ma vtedy videla moja babka, určite by poznamenalaniečo ako: „Ta taka ši zmordovana?“, čo úplne vystihovalo moju situáciu. Vlieklasom sa zo zastávky, premýšľala nad tým, čo všetko (a naozaj je toho veľa) sa mibude treba učiť, koľko mám rozrobených projektov a komu som čo sľúbila,čo, žiaľ, ešte nie je ani spolovice splnené.
Asipätnásť minút som hľadala v taške kľúčik. Keď som si už úplne zúfalákľakla na tú studenú zem pred naším vchodom, vybrala zo školskej tašky všetkyveci a musela konštatovať, že v taške žiadne „odomykadlo“ nenájdem,zistila som, že kľúče sa mi hompáľajú vo vrecku a keby mohli myslieť,istotne sa smejú: „Ty slepúch slepý! Slepý!!!“.
Naštvaná som vybralaschránku a cestou hore schodmi som vrazila do suseda, ktorý si s dobrounáladou pískal. Keď sa mi pošta, noviny, letáky a všeljaké iné hlúposti,ktoré dostávate do schránky hádam len na to, aby ste ich vzápätí vyhodili,rozsypali po celej chodbe, sused sa ani neobzrel a pokojne zamieril k autu.Pri otváraní dverí ma ešte poriadne tresol, takže keď som vychádzala ochkajúcna druhé poschodie (výťah si nejaká dobrosrdečná suseda požičala, aby sa mohlarozprávať so svojou kamarátkou z piateho poschodia a držať dvereotvorené, aby každý musel ísť peši), bola som špinavá, doráňaná, namrzená a poriadnenahnevaná.
Na medziposchodísom si všimla mierny ruch, ale keď som sa obzrela, povedala som si, že sa mi toasi len zdalo, keď sa list pohol vo vetre, mala som predsa sluchátka v ušiacha ťažkú tašku na pleci, takže som sa neobzrela. Vyšla som hore, odomkla,zhodila zo seba tú ťarchu učebníc a vypla prehrávač hudby. Odrazu počujemšuchot- akoby čosi udieralo do skla.
Na veľképrehováranie samej seba zbehnem na medziposchodie, na miesto, kde sa mi zdalten ruch. A zistila som, že nezdal- maličký vtáčik (nebudem vám tvrdiť, žeto bola napríklad sýkorka, lebo o vtákoch nič neviem, ale bol veľmi peknesfarbený, mal takú modrú škvrnku pod hlavou a žltkastý chvostík) sa úpornesnažil dostať von.
Zdalo sa, žeto robil už dosť dlho, keďže občas prestal a unavene pobehoval medzikvetmi- muselo sa mu to zdať nepochopiteľné- vidí tam strom a nemôže naňdoletieť, vidí kamarátov a nepočuje čo vravia, vidí trávu, nemôže na ňudosadnúť, vidí potravu, nemôže ju zjesť. Chudáčik sa trápil a malou hlavičkouúporne udieral o to sklo.
Ako sa mu tomohlo stať? Kto by v takej zime nechal len tak otvorené to jediné veľkéokno, cez ktoré mohol vletieť a potom ho zavrel? Ako to, že sused, ktorýschádzal dolu mu nepomohol? Vari si ho tiež najprv nevšimol? Nezdalo sa mi, žeby mal v ušiach sluchátka... otvorila som veľké okno a ponúkla krásavcovislobodu. Zdeseným výrazom pozoroval veľké telo človeka a ešte viac sa bál.„Poď, miláčik, už môžeš ísť.“ Snažila som sa naňho milo, ale vtáčik lensplašene pobehoval sem a tam. Odstúpila som a nechala som ho, nechsám nájde cestu. Z patričnej vzdialenosti som sledovala, ako neveriackyvyšiel na okno a potom rýchlo vyletel.
Ani sa nepoďakoval...myslíte? Ale poďakoval... keď som zatvorila veľké okno, ešte chvíľu som sapozerala ako radostne dosadol na strom, čosi zaštebotal a potom si užívallet. Bohvie ako dlho trčal v tomto väzení. Keby vedel, že ja tu bývam, asiby ma ľutoval, hoci nie je prečo. Z jeho perspektívy to bol príšernýžalár...
Prišla somdomov, otvorila si dvere a na chvíľu si sadla (musela som uvoľniť svalstvonapäté z celého dňa). Už som akosi nemala až takú zlú náladu- a pritomsa nenapravila ani jediná z vecí, ktoré ma pred príchodom „tak veľmi“trápili. Nestalo sa vlastne vôbec nič- pre mňa. Ale pre toho vtáčika predsaáno, či nie? Mala som tú možnosť, byť na chvíľu jeho „dobrou vílou“.
Toto nie jekázeň o dobrých skutkoch. Tisícky ľudí robia denne omnoho väčšie a veľkodušnejšiečiny. Ale, hoci sa to zdá banálne, potešilo ma, že bol šťastný, že bolslobodný, že bol zachránený- a to všetko vďaka mne.
Nikdy nevieme,kto bude dnes našou dobrou vílou. Problémy, ťažoba starostí a nekonečné otázkypred nami stoja každý deň ako hrubé okenné sklo v ošumelom paneláku najednom z nezaujímavých medziposchodí. Nie vždy ho dokážeme preraziť a niekedydokonca ani obísť. Ale ak sa nám to nakoniec podarí, môžeme ďakovať vlastnejtrpezlivosti a tomu, kto nám pomohol. Som veľmi rada, že dnes som to nachvíľu bola ja :).
