Aby som to povedala terminológiou, ktorú používame každý deň, „nešibalo mi", keď som k nej išla po prvý raz na ozajstné sedenie (a nie len na vyšetrenie pre školu). Jednoducho som bola nešťastná, nepokojná, nevládala som sa viac sústrediť na učenie a moja mama mi sama nevedela pomôcť. Keď som prišla na prvé sedenie, rozhodne to nebola láska na prvý pohľad, no keďže sme to ani jedna nevzdali hneď na začiatku, dokázala mi pomôcť tak, ako skutočne dokáže pomôcť len odborník.
Už to sú tri roky, čo mi povedala, že jej sedenia nepotrebujem, no ja sa u nej občas zastavím len tak - aby sme sa porozprávali a pozdravili, vypili čaj. Ako človeka i ako odborníka si ju nesmierne vážim a jej názor pre mňa vždy bude veľmi veľa znamenať. Je to ten typ človeka, ktorého nesúhlas s mojím rozhodnutím ma vie prinútiť sa nad všetkým ešte raz poriadne zamyslieť.
Moja psychologička na mňa nikdy nenalepila žiadnu nálepku s desivo znejúcou diagnózou, radšej ma naučila psychohygiene, relaxačnému tréningu a neúnavne odpovedala na tisíce mojich otázok o tajoch ľudského vedomia a psychiky (mala som ich kopu, keďže ma tento svet fascinoval a ona bola odborníčka). Nikdy mi nerobila prednášky, ale vedela mi veci v mojom okolí vysvetliť tak, že dávali zmysel. Naučila ma, ako sa zbaviť ťažkých a nepríjemných myšlienok a ukázala mi, aký dôležitý je pre človeka fyzický kontakt, výlety do prírody a čítanie kníh. Jej odporúčania, hoci niekedy zneli zvláštne, sa vždy oplatilo počúvnuť. Napríklad počítače a televíziu nikdy nemala v láske a odporúčala ich obmedziť do maximálnej možnej miery, možno preto, že sa až príliš často stretáva s deťmi závislými na počítačových hrách, či neschopnými rozoznávať realitu od vymysleného sveta.
Mala som veľké šťastie, že som k nej začala chodiť. Keď totiž umrel môj otec, mala som človeka, ktorý presne vedel, čo so mnou treba robiť, odborníka, ktorému som dôverovala, ktorý ma veľmi dobre poznal a navyše (ako jediný) viac-menej očakával výsledok danej situácie (otec bol už mesiac nezvestný, keď sme sa dozvedeli o jeho smrti).
Návštevu psychológa považujem za jedno z najlepších maminých rozhodnutí v mojej výchove (a to si myslím, že prácu odviedla skvelú:) a to napriek tomu, že môj stav pri prvej návšteve určite nebol alarmujúci, bol len zlý a utrápený. Psychologička mi pomohla postaviť si základy zdravej psychiky. Na týchto základoch sa teraz nebojím stavať, hoci ma v mojich génoch strašia rôzne psychické poruchy. To, čo sa odohráva v mozgu je často (dokonca aj keď vám "nešibe") záhada a je fajn mať niekoho, kto vám aspoň trochu dokáže vysvetliť, čo sa to s vami vlastne deje a ukázať vám, že vždy existuje riešenie.
Ešte by som rada poznamenala, že moja psychologička nie je súkromná, takže som za sedenia neplatila a napriek tomu ju považujem (a nie som jediná) za perfektnú odborníčku.
Po čase sa vraciam k tomuto článku, keďže mi stále množstvo ľudí píše a prosí ma o kontakt na opisovanú psychologičku. Som rada, že sa niekto inšpiruje týmto článkom, no ide o výlučne detskú psychologičku so sídlom v Prešove, teda sa obávam, že kontakt na ňu vám veľmi nepomôže :)
