Vstať ráno bolo ako vykonať sama na sebe trest smrti.Mama ma budievala o pol šiestej a naveľa naveľa som sa vytrepala z posteleo hodinu na to. Smutne som narážala do stien nášho malého bytu a modlilasa, nech je tejto tyranie koniec. A nebolo.
Nikdysom neraňajkovala. Vložiť čosi do úst bolo pre mňa hotovou mukou, pretože sommala pocit, že sa povraciam s každým sústom. Všetky rána pre mňa bolišedé, aj tie slnečné, aj tie daždivé, z domu som utekala, no zvykla sommeškať, na cieľ úteku som sa tešila ešte menej ako na domov.
Aletento rok je to akosi iné. Neviem čo sa preplo. Ako keď omylom stlačíte gombíkna ovládači a pustíte si napríklad program v originálnom jazyku. Ani stenevedeli, že máte takú funkciu.
Možno to budetým, že si cestu do školy užívam. Počúvam hudbu a pozorujem ľudí, zistilasom, že autobusy majú čosi do seba a nudná cesta autom by mi asi liezla nanervy. Dokonca ráno, keďotvorím oči, začínam sa tešiť na tie chvíle samoty medzi množstvom ľudí, keď miv ušiach znie len moja hudba a ja sa usmievam a ani neviemprečo.
Zistilasom, že rána sú dôležité, pretože vám robia deň. Nie nadarmo sa vraví „vstaťľavou nohou.“ A hoci väčšinou rovno z postele skáčem na obe (nohy:),myslím, že dobrú náladu ránonetreba zanedbávať. Rovnaké množstvo dôvodov na to, byť zachmúrený je aj na to,aby sme sa usmievali. A tie druhé sú určite pádnejšie.
Zdása mi, že moje dni sú akosi svetlejšie. Pravdaže, nikdy sa poriadne nevyhnetenepríjemnostiam, zamračeným tváram a mrzutým ľuďom, ktorí sa nenaučili usmievaťsa, lenže ráno s úsmevomakoby dodávali nádej. Zapnuté Expres, čierny čaj a čerstvý chlieb, občaschcem, aby moje rána neskončili. Najmä pri bláznivom zavíjaní pri známychpesničkách (to je náš spôsob budenia susedov) a tancovaní pred zrkadlom. Noa čo, každý máme svoje. A keď sa ránorozhodnete, že tento deň bude fajn, tak aj bude.
Ráno je posol dnešného dňa...
