Nie som odborníčka na učenie, na vzdelávanie, nie som pedagóg (hoci som pravé učiteľské dieťa, ktoré vychovávali slovami: „A postav sa, keď s tebou hovorím!“ :). Som len obyčajný študent so svojím obyčajným názorom.
Pravdaže, my žiaci sa ani nevieme iné ako na školu sťažovať. A kto by sa nesťažoval, keď celý systém učenia spočíva v nelogickom bifľovaní sa vecí naspamäť.
Ak chcem mať jednotku z chémie, musím vedieť napísať všetky vzorce a naučiť sa využitie všetkých látok, ak chcem mať jednotku zo slovenčiny, musím sa naučiť obsahy mnohých diel, ktoré som ani neprečítala, ak chcem mať jednotku z nemčiny, učím sa naspamäť „telefónny zoznam“ slovíčok.
Toto celé nedávam za vinu učiteľom, z ktorých väčšina (hlavne na tom mojom milovanom gymku) sa snaží urobiť látky zaujímavejšie, čo najviac nám „osekať“ hlúposti a dostať sa k podstate veci skôr než zazvoní a zaznie neželané: „Naštudujte si zvyšok z učebnice.“, no oni tiež veľa nezmôžu, keďže im nezmyselné osnovy zväzujú ruky. Ani naša dejepisárka za to nemôže, ani chemikárka, slovenčinár, ani NOS-kár (pozdravujem). Proste až príliš často dochádza k tým „krajným“ prípadom, keď sa len učíme Zlaté stránky. Pravdaže, o tom je škola, na Slovensku je to tak.
Do šialenstva ma dohnalo, keď som uvidela v štyroch dejepisných látkach obsiahnutú druhú svetovú vojnu. V učebnici vyšli tieto látky na 37 strán zväčša popísaných textom (asi 12tka v Times New Roman). Pravdaže, naša dejepisárka patrí k tým normálnym, ktorý uznajú, že je toho na študenta veľa (a že milí páni dejepisní šialenci pozabudli, že tak ako oni v časoch svojich štúdií neznášali chémiu, niekto rovnako neznáša dejepis) a látku nám osekala do niekoľkých strán poznámok.
Sadla som si na to tri dni pred písomkou.
Vypísala som si roky.
Bolo ich sedemdesiat sedem.
Správne, šesť a pol tucta presných dátumov bitiek, konferencií a iných..... do troch dní.
Moji spolužiaci tvrdia, že sa treba učiť len tie podstatné roky a hlúposti vynechať. No a tak som vynechala (v domnienke, že keďže sa berú zvlášť svetové a domáce dejiny, robím správne) napríklad informáciu: kde bojovali československé légie v druhej svetovej vojne. Napokon odišli dva body dole vďaka môjmu šikovnému „okúsaniu“ faktov.
Napokon ale môj blog nechce byť o tej trojke, ktorú som schytala. Môj blog by chcel byť o tom, čo som sa z tých sedemdesiatich siedmych dátumov naučila a vzala do života. Myslím, že odpoveď je všetkým jasná.
Nikde nebola poriadna zmienka o koncentračných táboroch. A vlastne na hodine, zahrabaní všetkými tými faktami, sme sa ani nestihli dostať k utrpeniu, nenávisti a neuveriteľnej slepote vtedajších (a, čo je hrôzostrašné aj dnešných) prívržencov Hitlera.
My sme ľudia, ktorí vylezú zo škôl a budú voliť, rozhodovať o budúcnosti tohto malého (ale vraj priebojného) štátu. My sme tí, od ktorých to závisí. Naše vzdelanie a výchova je to, čo by nás v rozhodnutiach malo ovplyvniť. A my nemáme na hodinách čas porozprávať si o koncentrákoch, o tom prečo vlastne Hitler nenávidel Židov, o tom, že oni neboli jediní nenávidení (homosexuáli, Rómovia...), o extrémizme a smrtiach nevinných ľudí? Neprečítame si Sofiinu voľbu, ani Schindlerov zoznam. Nedozvieme sa. A to všetko len preto, že nejaký „ujo politik“ sa poradil s „odborníkmi“, ktorí asi v živote nestáli za katedrou a dohodli sa, že hoci oni sami si už z tých vecí nič nepamätajú, pre naše vzdelanie je to nevyhnutnosťou. Chcela by som ich vyskúšať z „novej látky“ rok za rokom, bitka za bitkou, napríklad takého ministra školstva. A potom sa ho spýtať, na čo sa to vlastne všetko učíme, keď zabudneme? A prečo radšej neopakovať stále tie najpodstatnejšie informácie miesto nezmyselných detailov, ktoré zaujímajú len malé percentá.
Je mi z toho nanič. Z toho, že z celého dejepisu si skoro nič nepamätám, lebo nemám fotografickú pamäť a bifľovať sa neviem.
Z toho, že je jedno, či ste z písomky mali jednotku alebo päťku, napokon si aj tak do dvoch týždňov nespomeniete ani jedinú z „podstatných“ informácií v texte.
A najviac na nič mi je z toho, že moji spolužiaci a rovesníci vyrastú, odídu z našej školy a zvolia si ďalšieho Slotu. A prečo? Lebo nevedia...
