Pred niekoľkými týždňami sme na jednom z košických sídlisk stretli s priateľom holandského turistu, ktorý hľadal niekoho, kto by vedel anglicky a trocha mu pomohol- pre nás nič neobvyklé, že naokolo nikto nevie anglicky a že tu nikto nikomu nepomôže, ale preňho je čosi také nepochopiteľné.
Bol veľmi príjemný a pýtal sa nás, či poznáme nejaké lacné ubytovanie, pretože na nemenovanom košickom internáte od neho chceli 25 eur za noc.
25 eur za noc! Na internáte v izbe 2x2 metre. Lebo rozprával anglicky, tak niekto videl príležitosť.
Ujo ale nebol hlúpy turista, odišiel a hľadal ďalej - napokon sme mu našli ubytovanie v inom košickom internáte, kde sme s ním museli ostať kým sa neubytuje - opäť nikto, kto tam bol (teda tá jedna pani) nevedel po anglicky.
Keď odchádzal, pýtali sme sa na jeho plány. Odvetil, že nevie, ako dlho tu chce ostať, že sa pôjde pozrieť do centra, ale že sa tu nič zaujímavé nedeje, ani lacno tu nie je a zrejme zajtra odíde.
V júli som chcela kúpiť lístky na vlak na košickej vlakovej stanici. Čakala som na informáciách - poznáte to. Rad dlhý až po dvere a nie a nie sa pohnúť. O niekoľko sekúnd som zbadala príčinu „zápchy" - pri okienku stáli dve černošky a nevedeli sa dohodnúť s pani za sklom.
Po niekoľkých minútach som to nevydržala a rozhodla sa trocha im pomôcť. Černošky sa pýtali na jeden z nočných vlakov a chceli vedieť, či týmto smerom chodia vlaky aj cez deň - keď som to pani za okienkom začala prekladať, osopila sa na mňa, ako sa opovažujem sa predbiehať. Až o chvíľu jej došlo, čo robím a vysvetlila mi, čo mám preložiť, ani sa neospravedlnila, ani nepoďakovala.
Dnes som si bola kúpiť tenisky - a objavila som svoju novú superschopnosť - byť neviditeľná pre všetky predavačky. Moja babka hovorievala: „niekoho mrzí, že má prácu", a presne tak to tu je - na väčšine miest je v tomto dovolenkovom období primálo predavačiek a priveľa zákazníkov. Takmer nikde vás neobslúžia a skutočne málokde sa unúvajú čo i len vám pozdraviť keď vojdete do obchodu. O telefonovaní a „kecaní" s kamarátkami kým vy trpezlivo čakáte ani nehovoriac.
Ja viem, že aj ony sú len ľudia - ale predstavte si, že by moja mama, vysokoškolská učiteľka, prišla na hodinu, sadla si a začala telefonovať. Alebo že by na skúške nedala nikomu prejsť, lebo sa chce zatiaľ najesť a odmieta študenta vypočuť. Jedna vec je ťažko pracovať a zákazníka nechať trochu čakať, iná vec je, keď sa tretí krát vrátite do obchodu a keď sa už odvážite opýtať sa na topánky, predavačka zvreskne: „Nevidíte, že obsluhujem?!" a ďalej telefonuje.
Na internete nájdete množstvo diskusií o našej krajine (napr. tu, tu) - potenciálni turisti nás poznajú z filmov Hostel a Eurotrip. Na facebooku sa dokonca niekto pokúša vyvrátiť fámy z týchto filmov - ale už v popise skupiny nazývajú Američanov „retardovanými", čo zjavne posúva tento pokus o niekoľko úrovní nižšie.
Tým, že všetkých naokolo nazveme „blbými Američanmi" sa len, hoci možno nechtiac, podpisujeme pod svoj komunistický imidž.
Nemusím byť ekonóm na to, aby som vedela, že turistický ruch by našej krajine pomohol - a netreba na to obrovské projekty a peniaze - ľudia k nám chodia kvôli prírode a pamiatkam, ktoré inde nenájdu.
No nebudú aj tie o chvíľu minulosťou? Nebudem vám hovoriť o škodách, o ktorých počúvate v správach, napíšem len to čo vidím každý deň na vlastné oči - prekrásne renesančné domy historického centra Prešova, v ktorých dnes poväčšine sídlia čínske obchody, o vonkajší či vnútorný vzhľad týchto nádherných stavieb sa tak zaujímajú len máloktorí podnájomníci.
Len málo turistov (v pomere k ostatným krajinám) k nám zavíta a ešte menšie percento z nich by sa sem rado vrátilo. Veď už len v susednom Poľsku, Česku či Rakúsku by im bolo o poznanie lepšie.
Po deviatich rokoch výučby v škole málokto pomôže anglicky hovoriacemu turistovi - a nemajú Slováci talent na jazyky? Keď vojdete do obchodu, predavačka sa na vás ani nepozrie, nie ešte sa usmiať (česť výnimkám:) - nie je náhodou naša národná vlastnosť pohostinnosť?
Môžeme sa rozčuľovať, že nás „zhovadili" v Hosteli a Eurotripe, ale pokiaľ nezačneme od seba, takýto je náš skutočný obraz pred ostatnými krajinami - postkomunistická, nevľúdna krajina s večne zavretými obchodmi, kde sa len kradne, veľa pije a sťažuje na zlý politický systém.
