V časoch „hroznej finančnej krízy" je žiadať o zvýšenie platu asi rovnako opovážlivé ako sa spýtať hada, či nechce na narodeniny kolieskové korčule. Ale teraz ma to napadlo a tak to napíšem.
Odjakživa sa tí naši učitelia nejako stiahli, radšej nás "mučili" za menej, hoci by to mohli robiť za viac a nakoniec sa vždy riadili heslom: „múdrejší ustúpi" a ako podstatná časť pracujúcej inteligencie ustupujú a ustupujú.
Napokon sa s veľkým haló zvýšia platy o sto korún mesačne, ešte sa tým všade oháňajú a učitelia tíško sedia v katedrách.
Ja sa v tom až tak nevyznám, ale radí mi sedliacky rozum- ak chcem vyšší plat, poviem si, zdôvodním si a ak ma nikto nepočúva, odmietnem prácu robiť.
Ono, samozrejme, keď prestanete robiť prácu, vyhodia vás. Ale keď prestanú robiť prácu všetci, koho vyhodia?
Teda- štrajk sme tu už mali. Ale myslím, že by ste ho do dejepisnej učebnice zaradili len ako „veľmi smiešny pokus". Napokon všetci do škôl prišli (ale s veľmi bojovým výrazom na tvári, to treba uznať:). A síce štrajkovali, ale aj to rovno pred prázdninami, aby nikoho zbytočne nestresovali.
A teda vám poviem- každý sa môže vykašľať na taký odpor, veď je to smiešne. Keby odmietli pracovať týždeň pred maturami, do smiechu by asi nikomu nebolo. A tiež by bolo treba okamžite konať. To by museli stáť za svojím a biť sa za svoju pravdu, ale tí naši učitelia sú nejakí submisívni alebo čo.
Viem, že povinnosťou nás, žiakov, je v prvom rade učiteľov nenávidieť. Ale napokon vám ich príde aj ľúto. Dávajú nám najviac- rozdávajú sa a často aj keď už melú z posledného. Mať tridsať žiakov a ku každému osobitý prístup, každého zvlášť poznávať a snažiť sa nazrieť každému do hlavy... to sa neskončí zatvoerním dverí, oni robia doma ďalej.
A dostávajú za to od nás, ktorým pomáhajú (ne)milé prezývky a od štátu, pre ktorý drú mizerný plat. A všetko čo vedia nevedia použiť na to, aby si konečne vydobyli viac úcty.
Do školy budem chodiť už 12-ty rok. A za celý ten čas sa stále nič nezmenilo.
