Koho to má stále dookola baviť?
Každý mesiac vypĺňam a odosielam jeden z najmorbídnejších dokumentov - potvrdenie o žití. V princípe mi len pracovníčky mestského úradu potvrdia, že som ešte nezomrela, aby úrady (nedajbože) neposlali tú almužnu nadarmo.
Niekoľkokrát som vyplnila, nechala overiť a odoslala potvrdenie, že chodím do školy a že úroveň školy zodpovedá akýmsi normám.
Momentálne však idem na vysokú školu a nikto mi teraz žiadny dokument o dochádzke na ňu nevydá.
Ak budem mať šťastie, možno sa niekto zľutuje pri zápise a podpíše mi papier, ktorý potom budem musieť poslať na Slovensko a do Čiech a čakať, či im to bude stačiť.
Pracovníčka sociálnej poisťovne sa pri otázke: „A vy ste chodili na vysokú školu? Viete kedy sa stávate študentom vysokej školy?" urazí.
V júni pošlú papier, ktorý treba do 3 týždňov poslať späť vyplnený, potvrdený, overený. Prímačky na výšku ešte poriadne neboli. O mesiac na to vám už príde papier a tam veľkým písmom to vystrašujúce: POZASTAVUJEME.
Ďakujem pekne.
Sranda je v tom, že ak sociálnej poisťovni v októbri pošlem potvrdenie o návšteve školy, musia mi peniaze vrátiť a obnoviť zasielanie sirotského.
To vám ale nikto nepovie - v dokumente, ktorým vám oznámia, že žiadne peniaze od nich už neuvidíte, sa nepíše nič o tom, čo s touto situáciou môžete urobiť a ako ju napraviť.
Inak, keď sme už pri tom, prečo ja mám vlastne čosi napravovať?! Previnila som sa akosi tým, že idem na vysokú školu? Že som si dovolila zmaturovať?
Keď mi zomrel otec, smútok musel ísť nabok a bolo treba čím skôr vybaviť „úradné veci" - váš rodič zomrie a ľudia na úradoch sa tvária, akoby ste ich obťažovali svojou existenciou a nútia vás podpisovať vyhlásenia typu: „Potvrdzujem, že môj otec, ten a ten, umrel dňa toho a toho na to a to...".
Môj otec počas života poctivo odvádzal dane, všetky dokumenty si poctivo odkladal a nikdy nepracoval načierno, pracoval na Slovensku, v Česku a vo Veľkej Británii, odkiaľ sme všetky dokumenty zohnali a nechali spraviť úradne overené kópie.
(Viete si predstavovať zháňať dokumenty z Veľkej Británie, aby ste ich mohli zaslať späť do Veľkej Británie?)
Toto leto to budú tri roky odkedy sme dali žiadosť o sirotský dôchodok. Naše úrady „apelovali" na Čechy a Veľkú Britániu. Po dvoch rokoch mi prišli prvé peniaze z Čiech.
Najdlhšie ale otec pracoval v Anglicku, preto, aj podľa sľubov pracovníčok sociálnej poisťovne, sme očakávali peniaze z Anglicka - vraj to zvykne trvať dlho, aj tri roky. No, veď my počkáme...
Keď nás to po troch rokoch prestalo s Veľkou Britániou baviť, začali sme sa o to zaujímať sami a zistili sme, že Slovensko odoslalo žiadosť o sirotský dôchodok, ktorý vo veľkej Británii neexistuje a polosirotám sa neposkytuje. Stálo to stovky e-mailov, niekoľko hovorov do Anglicka a list veľvyslancovi, kým sa nám niekto unúval povedať, že to, čo nám sľúbil a o čo za nás žiada náš štát, v ich krajine neexistuje.
Platíme dane, ale na matrike si nechajú za overenie podpisu zaplatiť. Platíme zdravotnej poisťovni - tá ale využíva našich lekárov, ktorí nemajú inú možnosť len zarábať na svojich pacientoch. Celý život ide obrovská časť našich zárobkov štátu, ktorý sa „postará".
A postará sa?
V ére internetu, skypu a e-mailov musíte platiť za známky a ničiť lesy tonami zbytočného papiera.
Vy musíte ohlásiť úmrtie svojich rodičov, „odsedieť" si niekoľko hodín v rade na úradoch len aby vám pani prežúvajúca žuvačku, telefonujúc a chichotajúc sa povedala, že teraz to aj tak urobiť nemôže a že ste čakali zbytočne.
Vziať si dovolenku a strácať ďalšie peniaze.
Musíte behať z úradu do úradu a prenášať dokumenty, ktoré by si tetušky za okienkom mohli ľahko poslať e-mailom.
Viažu ich nezmyselné predpisy a nudná práca. Ony za to nemôžu a tak nikto nie je vinný.
Vracanie preplatkov a posielanie akýchkoľvek peňazí od štátu (úradov, poisťovní...) k vám môže trvať neuveriteľnú dobu, sťažovať sa nemôžete. Majú veľa práce, málo miest a vy určite raz prídete na rad.
Pozor však, ak mešká čosi od vás!
Skončili ste!
Veľká obálka vás vystraší a musíte niesť následky za niečo, čo ste možno ani nemohli urobiť inak.
Študujete zákony, internet, hľadáte známych. To všetko pre pár drobných, ktoré ale potrebujete k životu...
Pri čakaní na úrade ma vždy napadne kopa otázok...
Kam idú peniaze mojich rodičov?
Za čo platím v lekárni, v obchodoch, na matrike a na úradoch?
Prečo inde fungujú na dobrom systéme a my nevieme ani len ho „okopírovať"?
O mesiac mám 18. Ako ma štát motivoval, aby som bola „dobrým a slušným občanom"?
