Ani neviem, či si sa vtedy na mňanaposledy usmial. Vôbec si to nepamätám, vraví sa, že podvedomie má schopnosťzatlačiť myšlienky niekam hlboko, aby ťa neboleli a ony sa potom vynoria,keď ich najmenej čakáš. Hanbím sa, že si nepamätám naše posledné stretnutie. Poslednýpozdrav, posledné objatie. Keby som tak vtedy vedela, že je to posledný krát,čo ťa vidím, že už viac šancí nebude.
Akeby si ty vedel, koľko sa toho odvtedy zmenilo- mám dlhšie vlasy a horšieznámky (prepáč:), pokročila som vo výbere povolania a vyjasnila sa mibudúcnosť, hoci je stále ešte trocha hmlistá. Časom som prišla na to, akonerobiť chyby a naučila som sa robiť ďalšie a väčšie, dospela som(pravdepodobne:) a zmenila sa.
S plynúcimimesiacmi prišla kopa nezodpovedateľných otázok... ako kto ma povedie k oltáru,kto bude mojim deťom rozprávať o Pufovi a Mufovi, s kým budemhrávať šach. Ale s vekom prišla aj vedomosť, že nie na všetky otázky musiabyť odpovede. Niektoré otázky sú krajšie bez odpovedí a niektoré, niektorénie sú pekné vôbec, tak sa ich radšej nepýtajme :).
To,čo sa stalo mi pomohlo pochopiť mnohé zákonitosti života, to, že svet nikdynebude fér a nemá zmysel sa na to hocikde sťažovať. To, že som vyviazla sosíce trocha poškriabaným, ale predsa čistým štítom mi dalo silu po každom pádesa otriasť a postaviť znova na nohy.
Čas,ktorý som s tebou strávila mi príde až kruto krátky. Bolestivé myšlienkysa stále vracajú v snoch a nepríjemné pocity ostávajú, ale po tomčase sa to uležalo. Svet sa točí ďalej tak ako pred tým a ľudia znovaprichádzajú a odchádzajú z môjho života.
Nikdysa nezmierim, ale po čase... už mi je lepšie.
