Dnešné ráno nie je ničím výnimočné. Dokonca ani slnko nesvieti ako po minulé dni, vyzerá to, že bude o chvíľu pršať. Ranný vzduch však vonia nádherne každý deň a presvedčí ma, že sa oplatilo vstať. Berry ide chvost odpadnúť od toľkej radosti z pohybu a tak pomaly stúpame do kopca k neďalekému lesu, pod nohami sa mi mäkko ozýva rozmočená pôda a praskajú navlhnuté vetvičky.
Pred lesom nám cestu skrížia tri srnky. Dve sú o čosi väčšie ako tá tretia. Zdá sa, že nás vôbec nevidia a Berry, napriek svojej poľovníckej hrdosti, vetrí kdesi úplne inde. Keď sa však dostaneme dostatočne blízko, rozbehne sa za novými kamarátkami hrať dopredu prehratú hru. Naháňačku vzdá pri vchode do lesa, kde sa srnky nenávratne stratia. Kým sa vráti ku mne, na porážku stihne celkom zabudnúť a vydáva sa po inej stope.
Pri vstupe do lesa sa zdá, akoby sa za nami zatvorili dvere. Celkom iný svet Berry pohltí, takže z nej len sem-tam zazriem kmitajúci chvost. Počujeme množstvo štebotajúcich vtákov a čím hlbšie do lesa vchádzame, tým viac pridávajú na hlasitosti. Na zemi sú v nepravidelných intervaloch kopy zajačích bobkov. Berry oňucháva každučkú stopu, chvíľu dôkladne analyzuje situáciu a potom sa vydá na ďalšie prieskumy. Upozorní ma na rozrytú pôdu okolo stromov a niekoľko sekúnd oňucháva výrazne stopy v blate.
Malá čistinka medzi dvoma lesmi je našou poslednou zastávkou. Berry sa hrá so zvyškami snehu a ja sa započúvam do koncertu neviditeľných hudobníkov, z nich všetkých viem s určitosťou rozoznať akurát ďatľa. Po chvíli sa otočím a mierim späť domov, Berryin chvost veje ako zástava za nami. Prehánka nás minie len o niekoľko minút a Berry sa doma nechá spokojne uspať klopkaním dažďa. Takto mi tu spí doteraz, kým ja sa vám pokúšam poslať kúsok nášho krásneho rána.
