Lucia Demočková
Stratená generácia- produkt našich škôl
O tom, prečo nás škola nenaučí žiť a prečo potom stagnujeme... Na duši vyhladnutá, osamelá, bez smerovania, so strnulým výrazom na tvári, kútiky sa nedvíhajú... Takto ju ľudia nepoznajú. Vždy má image usmievavej, slniečkovej, no došiel i na ňu mráz. Čo sa deje? Čo je vo vzduchu? Ak poznáme príčiny a pokúsime sa vyliečiť, kútiky sa môžu ohnúť späť (pozitívne fototropicky). Niekedy stačí uvedomenie. Vždy vedela, že ten deň nadíde. Škola ju vypľuje, ako továreň v Číne práve vyrobenú novú hračku a ona nebude vedieť, čo ďalej. Snáď kvalitu a životnosť nebudeme mať rovnakú, myslela som si pred tým, než som zoštátnicovala.
