Od dieťaťa.
Bliky smutných pocitov, ktoré som nevedela pomenovať. Bolo mi z toho len smutno. Možno to boli hrdličky, možno iné zvuky. Niečo sa menilo, vo vzduchu iný pohyb. A mne ako malému škôlkarovi to nerobilo dobre. Bola som osamelý pútnik. Pozorovala som prichádzajúce aj existujúce s maximálnou intenzitou. Tvrdnutie živice na dlaniach. Že to nejde dolu mydlom, ani pieskom. Že mám potom čierne ruky. Že deti sú rýchle a nič z toho čomu nerozumiem, ich netrápi. Keď sa topilo pole a ostávali len biele mapy po snehu, nemala som sa kam schovať. Blížila sa Veľká noc a vajcia v škrupinách. Rada som im manikúrovými nožničkami prepichovala konce, vyfukovala visiace bielka a natierala lakom na nechty. Starým, hnedým, čo sa hrčkavel a lepil na malý štetec. To bolo to najpríjemnejšie, čo si z jari pamätám. Acetón.
Tie fľakaté polia mi nikdy neboli sympatické. S malými prsíčkami pod fialovou vetrovkou z Poľska sme sa po nich brodili, s Katkou. Myslím, že to bol optimistický tvor. Popri nej som tie polia vnímala len periférne. Vtedy som mala najväčší zážitok z branného cvičenia a prázdneho bytu. Mohla som sa vtedy rozprávať sama so sebou, alebo so zrkadlom. A na brannom sledovať koordinátora voľného času. Osamelý bežec vo vlastnoručne uštrikovanom svetri - ja. Tvorila sa mi vtedy tuším identita. Mala som trinásť. A chýbala mi zima a sneh. V tú zimu som začala lyžovať o niečo profesionálnejšie a dokonca som chodila na kopec vlekom. Pluhovala som vcelku schopne. A ešte mesiac mi chýbal k hranici mnou vytýčenej dokonalosti. Žiaľ sneh sa roztopil, a začala smrdieť zem. Vtedy som videla prvého Oscara, prihlásila som sa na angličtinu a pindala som viac ako inokedy.
V tomto období som začala fajčiť. Prekryla som dymom pach zeme. A čvirikanie som zavrela pred dverami krčmy. Ak ho ešte bolo počuť cez okno, zišla som do „undergroundu". Boli koncerty, a akýsi návrat psychedélie. To ma odrezalo od akéhokoľvek romantického ponímania jari. Vzbúrila som sa proti pôstu a nostalgia údeného s vajcom a chrenom ma hnala von. Vytiahla som hnedé menčestráky a koženkovú bundu a sedávala na zemi, aj keď stoličiek bolo všade dosť. Ráno som sa roztrasená vracala k spiacim rodičom a tie vtáky mi išli roztrhať bubienky. Hrdličky a sucho v ústach.
Hneď o rok som sa prebudila z katarzie, práve vďaka vôni zeme a spevu hrdličiek. V knižnici som v slúchadlách počúvala muzikál, HAIR. A háčkovala tašky a tielka. A nadychovala som spolu s chesterfieldkami aj kusy slobody. Veľa som vtedy prečítala a vypočula. Začala som žiť impresívne. S expresionistami. V modrom, žltom, pravdivejšie.
Vysokoškolská jar, bol spánok na trávniku v medickej. Slastné vyčerpanie. Rozpad individuality. Žila som pre Neho. Jediná vôňa ktorú som registrovala, bola tá Jeho.
Flešbeky predošlých jarí. A tehotenstvo. Ťažké nohy a dávenie s ranným zore. Zem znovu smrdela a vtáčky zneli smutne. Čakala som na chvíľu, kedy to skončí a obviňovala orgovány a repku olejku. Skončila som na desiatom poschodí Ružinovskej nemocnice. A to čo bolo predtým bolo stokrát lepšie. Jarná cibuľka na raňajky bola moja jediná konfrontácia s prírodou.
2010. bez klišé.
