Tuším ním budem raz aj ja. Kráčajú, akoby všetko čo sa učili zabudli, tvária sa, akoby kedysi nechodili do táborov, kde im hovorili, že cez prechod pre CHODCOV sa ide po pravej strane a nepredbieha sa, akoby úplne zabudli na svoje detstvo. Je mi z toho ešte viac chladno.
Zdravím sa s ujom predávajúcim pukance, ktorý sa mi veľmi podobá na Braňa Valanského (zvláštne, nazývať ľudí, ktorých nepoznám po mene). Na zastávke je ocikaná kôpka snehu, v lepšom prípade nejakým psom. Mám rada psy, ak sú pekné. Napr. taký chrt by mi nestál za veľa. Škaredá zviera.
Emhádečky chodia do 16-teho zadarmo, tak sa do nich natlačia sídliskove deti, čo do rozkoše nevedia kam, a idú sa voziť. Aj dnes to tu je veľmi preplnené a akési prapodivné. Sedím vedľa Mira a nepadne ani slovo.
"To vážne ti nič nepovedal?" čudovala sa neskôr Zuzu.
"No, ani slovko."
Hoci ja som začala, že čo má za problém, lebo ja o žiadnej kríze, ktorá sa očividne konala neviem, okrem finančnej a plynovej, ale inštinkt mi vravel, že v tých, Mirove prsty nebudú. Tváril sa ako: Ja nič, ja len muzikant. Neznášam keď sa ľudia tvária ako: Ja nič, ja len muzikant a nie sú ani nič, ani muzikanti a hlavne by mali riešiť to, kvôli čomu sa tak tvária. Začínala som byť nervózna, aká som občas, netušiac prečo a prejavuje sa to tým, že z mojich "pestovaných" červených nechtíkov čo chvíľa ostanú rozpadnuté hrobky pre moje a cudzie zaplakanie. Jeden kúsoček ostal aj v buse, tým som si istá, no keď som vystúpila, mala som pocit, akoby tam nebolo len moje DNA, ale aj celý môj stratený deň.
"Späť pôjdem pešo."
Bol to jeden z tých nových autobusov, dosadených košickou SADkou s nízkym podlažím, špeciálne upravený pre vozíčkarov, no šofér je aj tak napajedený ako baran ak dákeho vidí, pretože musí vstať zo svojho pohodlného, vyhriateho sedadla, vyjsť von a kľúčikom odomknúť a vysunúť miniplošinu, aby dotyčný mohol prejsť cez obrubník a nastúpiť.
Bol to jeden z tých, čo ešte nemajú svoj príbeh ako staré autobusy, ktorý potom rozprávajú každým svojím zvukom, zaškrípaním, vŕganím bŕzd a majú ho vpísaný na stenách, okanách, sedadlách. Poznajú túliacich sa milencov z poslednej trasy dňa, aj starých opilcov trpiacich samomluvou (mladí chodia pešo).
Cítila som sa bezmocne, keď autobus odchádzal a mňa nechal stáť opustenú s veľkým kufrom a tenkými pančuchami, oziabali ma kolená. Už som ho nemohla dobehnúť ani nijako zastaviť, aby som vzala späť kúsok môjho nechta a určite aspoň jeden vlas. Dôkazy, že som ním dnes šla. Dôkazy, že sa medzi ľuďmi skutočne niečo deje, že ľady sa netopia, aj napriek preteplenému globálu. Dôkazy, že Milan Rúfus je nenávratne preč, no Modlitbičky/ modlitbičky nám ostali. Doteraz som o tomto géniovi takmer nič nepočula, no po smrti je v každých správach, a odrazu sa na rozlúčke s ním objaví prezident. Prečo si nevážime ľudí kým ich máme, ale teraz sa bude celá krajina tváriť ako jej to je ľúto a bude dodržiavať 5 sekundové minúty ticha.
Barack Hussein Obama je riadne sexi chlapík, s riadne geniálnym mozgom, riadne milou rodinkou a riadne veselou mladosťou, zhodli sme sa so Zuzu. Som zvedavá ako začne Ameriku spustošenú bankami (a Bushom) dávať do poriadku, no názor na neho sa mi nemení.
Moje platonické vytŕženie prichádza, keď vidím Chrisa Martina ako si inštrumentalizuje. Coldplay mi zachraňujú život deň čo deň a najmenej dvaja členovia sú u mňa považovaní za Chlapou s Takou Charizmou, že padám na zadok. Raz mi Bédži povedal, že to preto, lebo Chris sa volá ako on. Tak som sa smiala.
Dnes sa nesmejem, dnes sa cítim, ako keď mi naposledy vtiahlo vlas do fénu a on v ňom chudáčisko zhorel. Potom smrdel v celej kúpelni (ale pohreb som mu nespravila, lebo ten som nerobila ani Gizelke mojej poslednej andulke). Dnes sa cítim, ako keď som naposledy vyťahovala sponku z odpadkového koša, pretože som ju omylom vyhodila spolu s kelímkom od banánovo- čokoládového jogurtu. Dnes sa cítim, akoby ostal v autobuse číslo 2 dáky dôkaz o tom, že existujem. A veruže ostal. Som definitívna veličina tohto sveta.
