Mám na to svedomie? Povolenie od mesta? Dôvod?
Áno, presne ako všetci ostatní.
Žijeme si svoje vlastné problémy, radosti, svoj svet, svoje psycho, nedívajúc sa z korza na iných. Akože sa to volá? Pragmatizmus? Správny život? Dá sa to nazvať aj obojako.
V jednu horúcu, augustovú noc sediac v záhrade pri dohárajúcej vatre s kávou v ruke a tým, že do rána budeme hore, mi Dáli povedal:
"Ver tomu, že zaspíme a to nebude ešte ani hodina diabla."
Neverila som. No mala som veriť. Spali sme už o druhej a celú noc nebo pretínali hrozivo vyzerajúce šípy, podobné tomu, aký Harry Potter ukrýva pod svojou ofinou, pred svetom, no bolo ich oveľa viac a boli zlovestné. Nič netušiace stromy, ktoré sa im chceli ubrániť, sa zúrivo metali z jednej strany na druhú.
Aj my občas skrývame pred svetom to, čo nás robí výnimočnými, inými, bojíme sa, hoci by nás za to mali obdivovať.
Paradoxom je, že občas nás obdivujú, ale preto, ako vieme prezliekať kabáty, čo výnimočné určite nie je. Hoci v Šuňave, obci dvoch morí vďaka tomu stojí obelisk. Ona sa však môže vyhovoriť na Boha, na to, že je len obec, že nemôže nič robiť, že nie je kompetentná, a že za všetko môžu oni, Šuňavčania či Šunavci.
Dotknúť sa raz anjela. Možno padlého. Podvihnúť jeho zlomené krídla a povedať: "je ti odpustené". Pohladiť jeho zlaté kučery, narovnať zlatožiaru, vložiť svoje dlane do jeho a pocítiť silu, že hoci padol, stále je anjelom a má otvorenú nebeskú bránu. Kráčať s ním ruka v ruke do krajiny baroka a robiť dobré skutky. On raz odíde, pustí ma aj opustí, budem plakať, ale nie veľmi, nebudem sa pritom zajakávať ako malá, budem plakať len trochu, len troma slzami, zato vypadnú z mojej duše a odpláva s nimi kúsok mňa možno do Čierneho a možno do Baltického mora, podľa toho na ktorej strane šuňavského kostola budem stáť a rátať hviezdy. Verím, že anjeli sú dobrí aj keď padnú. Raz si možno aj tento zachránený na mňa spomenie, na to, že som ho pozdvihla, hoci som nemala právo a podá mi svoju dlaň.
Oheň je fajn, ten sa nezmenil, kávu sme nahradili kapučínom, slzy smiechom a problémy radosťami a vydržali sme až do rána, neplánovane. Dáli mi vtedy povedal:
"Minule mi taký maník natretý na zeleno šľohol peňaženku, no vrátila sa mi. Niekto ju odniesol na políciu. Ver tomu, že anjeli existujú."
Ja som mu tentokrát a potom už stále uverila.
Teraz vieme, že pomôže iba kapučínka, teplé ponožky, dohárajúca vatra, objatie a výkrik ((WIND OF CHANGE)) do tmy takej ozastnovskej, nie obraznej.
