Pečené gaštany

Z kroka na krok smerom na juh za poslednými lastovičkami či bocianmi. Občas šľapla do mláky a zdvihla zrak či neuvidí dúhu.

Nebolo jej ľúto leta, hoci mala rada keď jej pálčivé slnko sfarbilo pleť a na tvári vyhádzalo pehy. On jej ich chcel za každým spočítať.....

Počas jesene príde iný. Ten, čo osúša jej slzy, zbiera zábery posledného slnka, nosí kytice z farebného lístia a pečie gaštany bez toho aby o tom vedel. I keď mlčí vypĺňa priestor...

Dnes sa jej chcelo plakať, pretože potrebuje lásku, ktorú nemá. Či je to také ťažké pochopiť, že človek bez lásky nemôže existovať? Tobôž nie ona, ryšavka s pehami z letnej lasičky a jesenných gaštanov. Budú jej ešte niekedy za nimi voňať vlasy, dlane? Ak nie, tak počká do leta. Ale poslednýkrát...