Čo mám robiť? Bože, pomôž mi, čo mám vravieť, aby som mu pomohla. Odpovedz mi!!! Už mi to hovorí aspoň dvestýkrát. Bojím sa, že sa zblázni. Vlož mi do úst správne slová, daj mi silu pomôcť mu.
"Milujem ťa."
Kráčam ulicou sám. Dnes som sa v ateliéri zdržal, no aspoň som dokončil tú bustu na jarnú výstavu. Lijena bude určite podráždená, že musí znova ohrievať večeru a bude rozkošne krčiť nosom. Dám jej naňho pusu a ona sa zasmeje, robí to odkedy sa poznáme. Čo jej len darujem? Onedlho bude rok čo spolu bývame. Hádam budem mať dovtedy toľko času namaľovať jej obraz. Čerešňový bozk. Hej, tak sa bude volať ako vôňa jej pokožky, ako ebenové vlasy a šťavnaté pery, ktorými keď prehovorí, viem, že sa nič nemôže stať. Jej lahodnosť, jemnosť, dokonalosť, krása, náruživosť, hnev, múdrosť, podráždenosť, veselosť, vedľa ktorých keď stojím, cítim sa tak úboho, no úplne. Ulica je tmavá a v mlákach sa odrážajú pouličné lampióny, ktoré ledva svietia. Nevidím, nepočujem nič len seba a svoje kroky vytvárajúce ozvenu, ktorá na mňa volá.
"Ponáhľaj sa, idešššš neskorooo, už meškáááš, pobehniiii trochuuuu, mal si ísť aspoň desať minúúút skôrrrr. Zbohoooooom!!!"
Nerozumiem, strácam ju, nie, počkaj na mňa, musíš mi odovzdať celý odkaz, pozri, už sa ponáhľam, už bežím. Odrazu moju slzu na líci zmrazí vietor. Ja bežím, prečo bežím? Ozvenu už nepočujem, aj tak tu je niečo naviac, niečo okrem mňa. Kroky. Bežia. Majú väčšiu frekvenciu. Bežia rýchlejšie ako ja. Obzriem sa. Srdce mi nebije, krv neprúdi, vzduch neokysličuje, mozog neprijíma nervové vzruchy, svaly sa nenapínajú. Obalil ma nehorázny strach. Do veľkej gule. Ona ma ale nechráni, zväzuje mi ruky a znehybňuje telo. Ona pomáha jemu, bežiacemu za mnou. So zbraňou namierenou na môj chrbát. Čo to má byť?
"Ako sa voláš krstným menom,Paul?"
"Bež!"
"Koľko rokov si na tomto svete, Paul?"
"Musím prežiť!"
"Paul, dívaj sa na mňa keď s tebou debatujem. V akom odvetví si zamestnaný?"
"Bežím, musím prežiť, vidieť Lijenu!!"
Tak som sa citíl, ako zver na úteku, ako bežiaca mŕtvola, ako vysušený chrobák na parapetnej doske, ako dohárajúca cigareta, padajúca do vody. Už nevládzem. Už chcem umrieť. Už nemôžem hýbať nohami. A zrazu... BENG! Vystrelil. Zasiahla ma olovená guľka. Neviem kam, no ležím na zemi, revem od bolesti a strach, ktorý ňou bol asi vystrelený z môjho tela nahrádza hnev aký som ešte nezažil, až sa bojím, že ho moje telo nezvládne, neprijme, že skolabujem aj bez pomoci toho psychopata. BUCH! Mám rozbitý nos, do úst sa mi valí krv, skoro nič nevidím, no cítim ako do mňa tlčie ten bastard.
"Navaľ prachy, zlato, hodinky, kreditky. Poďme!"
Ten hnev mi drví hlavu, mozog, oči. Musím ho zo seba dostať. Je, akoby do mňa vliezol démon, ja cítim, že len sebaobranou ho môžem vypudiť zo svojho tela. Tentokrát Otče náš, ani svätená voda nepomôže. Do očí sa mi nahrnula krv, ktorá sa valí odniekiaľ z temena, hoci necítim bolesť, len nenávisť, vďaka ktorej vstávam zo zeme. Cudzie, zlé ruky narážajú do môjho tela a načahujú sa za batohom. Keď zistia, že v ňom nemám nič cenné iba náradie na sochárčinu nastane ticho, tuším sekundu, možno dve, no je to nepredstaviteľné ticho, také ktoré keby trvalo chvíľku dlhšie zničí celý svet. Za tú sekundu skazy sa mi vracia zrak a vidím oproti sebe príšerného tvora s dlhou mačetou v ľavej ruke, ktorý sa definívne rozhodol skoncovať s mojím spontánnym a na vlásku visiacim životom. Jediný pohľad stačil na to, aby nenávisť vystriedalo zhusenie, hrôza, znechutenie a príšerná túžba zmiznúť mu, necítiť, nevidieť ho. Chlapec nie moc starší odo mňa ale nečaká a vrhne sa priamo, bez rozmýšľania. Odskočím a dopadnem blízko môjho batoha. V zúfalej snahe sa zachrániť, kričím až mám celé hrdlo boľavé a plné krvi. Vyťahujem z batoha kladivo, ktorým som pred necelou štvrť hodinou vyklepkával jemné lícne kosti na buste. Zmysli mám znovu omráčené a v zúfalej snahe prežiť, sa zaženiem kladivom po jeho hlave. A tlčiem, tlčiem, plačem, krvácam, bijem, mlátim, kričím, plačem, cítim, cítim viac. Bolí ma ruka, noha, hlava, hrdlo a srdce. Chcem už ujsť, kráčať ďalej domov k Lijene, pobozkať ju a vravieť, že mám pre ňu Čerešňový bozk. No nikdy to tak nebude. Príde polícia a už nikdy nebude nič.
Toto sú moje posledné nádychy čerstvého vzduchu, v ktorých cítim vôňu jej tela. Samé višne. Aj v tom som sa mýlil. Mal to byť Višňový bozk. Tak málo som vnímal a všímal si, kým bol môj svet celý a teraz už... Čo už teraz?!!! Sedíme ticho. Objímam Lijenu, dívame sa na pole divých, vlčích makov. No naše telá si rozumejú aj bez slov. Určite sa už rozlúčili.
"Vieš, že je tam a čaká na mňa? Smrť striehne v divých makoch."
Zobliekam si kabát, podávam jej ho a vstupujem do poľa medzi rozvášnené, červené kvety.
"Ja prídem. Uvidíš, že všetko sa vyjasní. Ľúbim ťa, Paul. Počuješ???!!!"
Počujem? Áno a trhá mi dušu na kúsky, no musím ísť, ukončiť toto zlo, ktoré sa nikdy nekončí.
DOSLOV: Vtedy 21 ročný Paul, veľmi šikovný maliar a sochár, zabil v sebaobrane drogovo závislého 22 ročného mladíka, ktorý ho napadol zbraňami (pištoľ, mačeta) a aj vážnejšie zranil. Paul bol odsúdený na trest smrti, na ktorý čaká už zopár rokov vo väzení.
Verte tomu, že na svete nie je jediný. Pomôžme a neotáčajme sa chrbtom ľuďom, ktorý to potrebujú. Trest smrti sa v súčasnosti vykonáva vo vyše než 36-tich krajinách sveta.
