Sedím, je veľmi horúce ráno, slnko pečie priamo na mňa a na hnedej pokožke, na ktorej sa mi lesknú svetlé, jemné chĺpky mi nejakou vyparovacou reakciou vyzrážalo kvapky potu. Chvíľu ich pozorujem, potom zotriem chrbtom ruky a túžim byť nezvestná, zmiznúť z povrchu zemského, stratiť sa v dave a pozorovať ťa, ako sa chováš, keď nie si so mnou, byť dieťaťom kvetov.
Niekto zvoní. Neotváram, nemám chuť sa stretnúť s niekým, hocikým a ty to nie si. Ty máš predsa kľúč. Áno, verím ti a dala som ti kľúč. Zatiaľ ho strážiš dobre. Hrám sa na dieťa kvetov a ide mi to, veď som si neumyla ani zuby. Netuším koľko je hodín ale pokožka mi už sčervenela a začína páliť. Zrazu počujem otvárať dvere. To budeš ty. Pristúpiš ku mne a dávaš mi bozk na brucho. Moju pokožku to schladilo až zasyčala. Kladieš mi hlavu do lona a si úžasne studený. Odrazu je všetko v poriadku, prebolené. Priniesol si aj čerstvé rožky, fľašu dobrého vína a aviváž. Asi ťa vážne MILUJEM. Odťahuješ sa a znova na mňa doľahne slnko a cudzosť. Ostaň, lebo mi je dobre. Nepoviem to však. Stačí pohľad a to, že ťa podržím za ruku. Berieš ma do náručia a nesieš do sprchy. Je malá. Lezieme tam hlava, nehlava. Chladná voda mi steká po chrbte, tebe po tričku. Nohavice máš rýchlo mokré a ťažké, zle sa odopínajú. Smejeme sa. Už sa nechcem stratiť v dave, už nie som dieťa kvetov. Už sme deti kvetov. Už som tvoja... Potom pôjdeme na kávu a rožky.
