Mám rozkošné náušnice. Sú veľmi lichotivé na pohľad, aj vychválené. Teta predavačka mi sľubovala, že sú pooceľované či aké, vraj z nich sa mi dierky nezapália, lebo aj ona má takéto problémy a tiež náušnice. Hm, tak fajn. Mala som ich rada do minúty, kým ma nezačali páliť uši, akoby som mala svrab a aby som si v nich zbytok života neryla, vzdala som sa, v prospech mojej normálnosti a zdravia. Ďakujem tete predavačke a sebe, že som chcela byť frajerská veľkáčka, tak som si raz dávno pokazila ušné dierky.
Aj Moja Ježkova mi hovorievala, že to bude superné, že budeme spolu. Tak sa ho zase raz musím vzdať a tiež prestať sa špárať v oku, kvôli môjmu zdraviu a kľudu. No je to ťažšie než prežiť týždeň bez jedla a spánku, 3 mesiace s nohou v sadre, než prekonať nespavosť, zrátať kvapky v mláke, žiť bez hviezd, je to ťažšie, než si ktokoľvek vie predstaviť. Ďakujem sebe za to, že som opäť raz bola pekne naivná, so srdcom na dlani a ešte aj falošnej nádeji.
Teraz viem, že to bude dlhodobé, bolestivé, upršané, vyžadujúce si mnoho a mnoho ospravedlnenia, ale musím robiť to, čo robím, pretože inak sa von zo mňa nedostane a ani zlá, hlúpučká ja. Aj Ty musíš byť trpezlivý, aby som zistila, čo vlastne chcem, musíš mi pomôcť, lebo mám mnoho tajomstiev a ja viem, že aspoň tušíš, ak nie aj viac, že je to so mnou zvláštne a že tu ide aj o Teba. Preto si taký tolerantný. A prepáč ti poviem až keď to bude dobré. Časom, neboj sa, časom.
Raz sa ma G.. pýtal, či idem darovať krv. Po mojej odpovedi, že ešte neviem vravel, či sa bojím. Tak som sa usmiala. Bojím, ale toho, že znovu spojím svoju unavenú dušu so zlým prameňom odpočinku, že nájdem ruky, toľko očakávané na dlhej ceste, chytím sa a nebudú to ony, tie čo hľadám a musím nájsť. Bojím sa, tej pravdy, keď som mu povedala, že občas musím mnoho plakať ,aby sa moje bláznivé stále trvajúce detstvo vykompenzovalo s realitou a preto všetko, čo tvorím tak väčšinou v ranách. Ma uzemnil jako nikto, že čo keď taká skutočne som. Čo keď sa žiadne pubertálne či preddospelácke detstvo nekoná?! Mám ho rada a bojím sa, preto, aký vie byť dospelý, ale ASI ten, kto mi pomáha sa prekonať. Ďalší dôvod pre strach, veď aj s Ním to takto začínalo. Tak čo si mám teraz myslieť???????
Videla som slepca. ***** znie to strašne morbídne (aspoň mne).Stretla som nevidomého človeka a prišlo mi smiešne zo seba a môjho úžasného života. Kráčal rýchlo po Hviezdoslavovom, kmital pred sebou paličkou, s okuliarmi na očiach v daždi, s toľkým sebavedomím, bez jediného potknutia, až som mala nutkanie bežať za ním a chytiť sa ho. Určite by sa na nič nepýtal, ale vyviedol ma, respektíve doviedol pred správne dvere, správnej komnaty, so správnymi knihami, v ktorých sa predo mnou skrývajú správne odpovede.
Prepáč, že som ľahkovážna a svojrázna, ja už ani neviem či to patrilo aj k mojej prapodstate, ale viem že mnoho vecí ma zmenilo. Vecí, sa v tomto prípade patrí rozumieť ľudí.
Veľmi som chcela vidieť ako si poradí so skupinkou babiek pred ním, či ich švácne paličkou a až tak obíde alebo či má špeciálny inštinkt. Ale nevidela som to. Moja rozprávka sa pohla ďalej. Nevedno, akým smerom.
PS: Sorry, ale nemám nato. To ASI tam bolo právom. Sme si príliš dlžní, mocem sa do kruhu a nechcem z toho robiť iný útvar.
PSS: Pravda vonia po jablkách.
PSST... priskoro sme sa vzdali...
asi to tak zo zásady býva, že môj, tvoj, náš Záhir ostáva na dosah, no nedosiahnuteľný, a hoci ma napĺňa, tak v podstate len sužuje
fotka: deniska oravcovie
