Hi! Som Alberto. Nie Moravia. Len Alberto. Som oceľová bytosť s troma kryštálmi. Ľudia nás zvyknú nazývať prsteňmi. Poznám svoju majiteľku dokonale. Som jej každodennou, neoddeliteľnou súčasťou. Je to vždy vysmiata Šuľa, no keď je doma, tak ju volajú Denka. Skutočne žiť som začal vďaka nej, na jednej nudnej hodine fyziky. Povedali by ste to?
Šuľa k smrti unudená a unavená ležala na lavici, poctivo si písala poznámky a snažila sa nezaspať. Mala tesne pred divokou zábavou, ktorej hovorili stužková. Páni to vám bola noc. Ale nie o tom som chcel... No, preberali niečo ako optické sústavy a zrkadlá. Kapacita mojej pamäte je never ending, veď posúďte: definícia- zrkadlá sú optické sústavy, ktoré dokonale odrážajú svetlo, naň dopadajúce napr.dokonale vyleštená kovová platňa, sklenená platňa na prednej stene pokovovaná striebrom alebo hliníkom, zrkadlá môžu byť rovinné, guľové a tak ďalej. Presne v tej chvíli som pocítil jej prenikavý pohľad. Hľadela tak zvláštne, zaujato, že mi to nedalo a pobral som sa do jej hlávky prečítať si čo si myslí. AAAAAAle nerobím to často, aby ste si nemysleli, že som nejaký zvrhlík, len z času na čas, keď sa nudím. Hlavou jej vtedy bežalo:
"Aha, krásavec môj, veď ty si presne to, vyleštená kovová platňa, či vyleštený oceľový krúžok. Skoro to isté. Veď ty vidíš môj život taký aký je, dobrý, zlý, zábavný a nič pred tebou neskrývam. Ty zachytávaš jeho lúče a odrážaš ich na všetky strany."
Privrela oči a nechala sa unášať ďaleko preč a ďaleko zaujímavejším smerom, než bola fyzika.
"Zvláštne, že ak by som raz chcela muža, tak takého ako ty, pretože ty sa nikdy nehneváš zato aká som. Zvláštne, že Snellov zákon je sínus alfa lomené sínus beta sa rovná v jedna lomené v dva a to sa rovná n jedna lomené n dva, keď svet je tak jednoducho krásny.
Zvláštne, ako vie smiech občas bolieť. Zvláštne, že nepomôžu ani sladké slzy. Ani pohľad, ani pohyb.
Zvláštne, aký je človek občas pochabý. Zvláštne, že zraní keď nechce. Keď chce, keď nechce!
Zvláštne, že myseľ občas nemyslí. Zvláštne, že rozum občas nerozumie. Rozumie. Nie.
Zvláštne, kde pred rokom bol M.B., je dnes M.P. Zvláštne, takto to meniť. Mám právo? Asi hej.
Jasné, že posledný je najlepší. Zvláštne, že dnes najlepší je posledný. Najlepší. Posledný.
Jasné, že mesiac a slnko držia spolu. Len ľudské oko je nedokonalé. Jasné. Všetkým jasné.
Jasné, že som kde nemám byť. Jasné, že sa im na mne niečo nepáči. Stále. Už som si zvykla.
Jasné a zvláštne, že iba ty môžeš tej nezrelej jabloni vziať prezreté, ružové lupene. A upokojiť nimi moje rozpálené dlane. Jasné a zvláštne, že to nespravíš. Lebo o tom nevieš.
Možno raz v zime jabloň dozreje. Zvláštne. Jasné. Jasne zvláštne."
Je to dobré dievča, je taká ORIGINÁL, ak chápete, čo tým myslím.
Rada robí veci, keď má chuť. Keď prídu tak spontánne, nesilene, odrazu sa zjavia. Tiež sa rada necháva viezť akýmsi vnútorným hlasom alebo anjelom. Keď sa túla po meste a on jej pošepne kadiaľ, až odrazu stojí pred staručkým kníhkupectvom s predavačom, ktorý vyzerá ako deduško z rozprávky a núka jej jednu z kníh o ktorej ešte nevie ako jej zmení život. Rada robí veci, ktoré prídu. Preto jej je často vyčítané, že pri ničom dlho nezotrvá, ale do všetkého zabrdne. No a čo?! Keď má chuť?
Má krásne vzťahy s ľuďmi, s ktorými vysiela na tej istej vlne a je ich dosť. Keď mám takúto možnosť verejne sa vykecať, tak vám poviem, čomu by sa určite potešila, že má veľmi rada Oktávu B ( z rokov 2001-2009). Hej a občas aj plače hlavne vtedy, keď niekomu píše do pamätníka. Cítim, že ich moc ľúbi, obzvlášť jednu dievčinku Laďku. Tie patria k sebe, dvojka na pohľadanie. Na život a na smrť. Ešte sa za nimi nasmúti. Teraz by som chcel nabonzovať aj niečo z iného súdka. Vzťah s jedným chlapcom a to som bol znovu v jej mozgových závitoch a myslela si to vtedy pekne, nech sa páči:
"Stojím na rohu ulice v hrubej bunde a ticho čakajúc. Nie je mi zima a do nosa mi udiera vôňa čerstvej kávy od vedľa. počkať... Cítim ešte niečo. Niečo príjemnejšie, niečo na čo som viac zvyknutá. A je mi to hneď jasné, keď v dave zbadám tvoju modrú ušianku. Ako? Neviem. Ťažko povedať. Ženský zmysel. Sila zvyku. Zbadáš ma a s úsmevom prichádzaš . Cítil si ma? Ostávam dúfať. "AHOJ" začínaš. Ja na to: "Poznáme sa?" Ty že:"Čo robíš?" Ja že:"Konverzujem. To ľudia robia. Ja nemôžem?" Ty:"Nie, lebo my sme z kozmu. Ty moja ufónka. Poď na kávu, naučíš ma konverzovať." Povedal moja. Myslel si to vážne alebo len tak automaticky? A v momente sa rozhodnem, že prestanem filozofovať a budem vychutnávať moment prítomnosti. Sedíme, pijeme, konverzujeme. Ide ti to dobre. Ide nám to dobre. Je tu teplo. Zhadzuješ zo seba bundu, sveter, už si iba v tričku. Cítim ťa stále viac. Áno, je to ona- sila zvyku. "Si môj zvyk, vieš o tom?" "Zlozvyk?" pýtaš sa. "Na to sa ešte neprišlo" odpovedám. Niečo vo mne rastie. Túžba, teplo, šťastie. Smejeme sa z prítomnosti, z každodennej ulice. No dnes je iná. Teda aspoň pre mňa. Zacítila som na nej silu svojho zvyku.
Jej život je vážne krásny a šťavnatý ale hlavne plný skvelých ľudí . Tiež im často ďakuje a vraví, že ich má rada, no na jednu vec, napriek svojej bystrosti stále neprišla. Že ako slečna prsteňov to bude mať ťažké, pretože zaznamenávam každú sekundu jej skladačky a som pripravený poskytovať ďalšie a ďalšie informácie, tým, ktorý zachytávajú lúče jej života odrazené odo mňa, veľkého Alberta.
S pozdravom...
