Zároveň je úplne logické, že pri slávnostnom zvelebení každý z oboch premiérov v minulo týždňovej diskusii sa snažil pridať k už známemu faktu existencie dvoch štátov svoje pohladenie (sa).
Ale!
Chcem spomenuť jeden moment z toho všetkého. Vtedy aj teraz ohromne dôležitý:
Nie, či to bolo vtedy, v roku 92 dobré, alebo prípadne menej dobré, alebo zlé riešenie. Nejdem ani meditovať, ako by bolo, keby. Žiadne keby! Je tu , sme tu a teraz.
To mimoriadne dôležité, dá sa povedať existenčne dôležité pre Slovensko je niečo úplne iné.
To, čo bolo na celej záležitosti podstatné – bolo to, že vtedy dvaja predsedovia vlády, Mečiar a Klaus iba vďaka vtedajšiemu zvoleniu vo voľbách boli schopní, napriek tomu, že vo voľbách nedostali mandát na žiadne porciovanie – a teraz, po tých rokoch, sa to ukázalo ako fakt – iba v záujme získania moci a vlastným neskrotným politickým ambíciám rozdeliť štát a (!!!) nikoho sa na to nepýtať. Ako precedens to bolo zrejme predzvesťou správania sa „vládnych hrdinov“ a podľa mňa hlavne na Slovensku v rokoch nasledujúcich. Robiť, ani nie hocičo, ale robiť čokoľvek, čo ich napadne a to zdôrazňujem - v ich vlastnom záujme. Iba v ich záujme. To, že práve o to išlo, potvrdzuje potom ten následný proces. A vlastne až doteraz.
Nakoniec jeden z tej rozdeľujúcej kliky, tej Slovenskej bandy je tu ešte aj teraz. Celkom hore. Teraz je však už skôr iba na smiech a smiech cez slzy.
To, že pre taký doslova existenčný krok nebol rešpektovaný názor, stanovisko občianstva, občanov, nemá hádam v takzvanom civilizovanom svete obdobu. A to, že sa taký krok predsa podaril, aspoň podľa doterajších kritérií, nič nemení – nie na podstate kroku – to je úplne zjavné, ale na tom nasledujúcom procese, ktorý Slovensko, ako štát urobilo. To, že to nedopadlo ešte vôbec najhoršie, ba skôr dobre nič nemení na podstate toho kroku pôvodného. A následok vtedajšieho rozdelenia? Pochopenie vládnych politikov, že beztrestne môžu vlastne všetko. Rozkrádať, klamať a finančne, morálne a psychologicky ešte viac decimovať štát a psychiku občana už od začiatku spokojne zalezeného do ulity možno vlastnej nevedomosti.
Dnes už aj súčasné vlády aj občianstvo majú teraz úplne iné priority. Ide iba o možnosť uvedomenia si. Občianstvo si ani vtedy neuvedomilo, a nakoniec aj teraz mu to je prevažne jedno, že na taký dôležitý krok myslím si, že za posledných dvadsať rokov najdôležitejší, bolo občianstvo pre politikov iba, prepytujem handra.
