Podľa hovorcu pôjde o čiastku zhruba - no, v tomto prípade na presnej sume nezáleží. Pretože suma bude narastať podľa počtu nezamestnaných, alebo krajšie povedané vybavených žiadateľov. A pritom, podľa odhadov je celá agenda ministerstva postavená na vode. Štát bude produkovať nezamestnaných a tým bude rásť aj výška balíka príspevkov a – a nič sa nezmení, iba pretečie veľa eur zhora dole aj zhora do strán. Kade tade. Ako vždy. Blud. Sprostý blud. Peniaze vraj na aktívnu politiku zamestnanosti. Čo je v tom aktívne v tomto štáte, teda okrem toho, že na tom solídne profitujú útvary štátnej správy a možno ešte viac personálne agentúry? Nerieši sa príčina! Alebo sa nechce riešiť?!
Fakt je ten, že počet nezamestnaných rastie. Fakt je ten, že okrem evidovaných nezamestnaných existuje aj množstvo ľudí, ktorý, možno aj oprávnene, ale väčšina iba „vďaka“ byrokratickej štátnej mašinérii je vyradená z evidencie. Pretože je miera nezamestnanosti taká vysoká aká je. Kdejaké aktivity (takzvaných) úradov práce spočívajú v tých okresoch, kde je miera nezamestnanosti obrovská v, z ich strany poctivej robote – ale v konečnom dôsledku zbytočnej
Celá štátna filozofia – že celý systém ministerstva práce ktorý je zameraný na riešenie zamestnanosti je blud. Nezamestnanosť, jeho výšku, alebo znižovanie musia riešiť v, takmer stopercentnej miera iba zamestnávatelia, to jest firmy, ktoré takpovediac nežijú z daní občanov. Naopak dane štátu platia. Nakoniec štát ako náš, už dlhé roky riešenie nezamestnanosti rád rieši fiktívne – vznikom ďalších personálnych a iných útvarov, ktoré už roky riešia akože vyhľadávanie práce pre nezamestnaných. A tak to ide dookola. A stále je to rovnako. Počet nezamestnaných nie je nikdy v celkových číslach týmito „zásahmi“ štátnej správy.
A teda namiesto toho, aby štát pomáhal podnikom, podnikateľom krokmi, ktoré štát takpovediac robiť by mal, štát ide pomáhať jedine zamestnancom, prípadne nezamestnaním, čo je chvályhodné vtedy, keď má z čoho – a ako keby zo zlosti, naopak komplikuje život podnikom a podnikateľom. A teda vychádzajúc z tohto faktu nielen kríza v eurozóne, ale aj vlastný štát poriadne pridáva na plecia občanov. Štát sa nespráva ako ochranca občanov, ale ako vyžierač občanov.
Na základe takmer aj laickému pozorovateľovi je jasné, že percento nezamestnaných by bolo možné určite znížiť už len tým, že by sa v tej štátnej správe urobil poriadny prievan, poriadok v právnych obchodných vzťahoch, pracovne- právnych a súdnych a plne ho dodržiavať. Na to sú zákony a súdy a polícia. Pre tých, ktorým to „nepálí“, tak ešte raz: štát by mal urobiť štandardný poriadok vo všetkých oblastiach, ktoré priamo ovplyvňujú podnikateľské prostredie a mám na mysli „neporiadok v právnom systéme“ korupciu kdekade, rodinkárstvo kdekade, robenie škôd kdekade,
To všetko by mohlo – a to zdôrazňujem, zadarmo, spriehľadniť dodržiavanie zákonov a zodpovednosť za porušovanie zákonov. A už iba týmto, nazvem to ústretovým krokom k zníženiu počtu nezamestnaných by, trúfam si odhadnúť nezamestnanosť na Slovensku klesla odhadujem na polovicu. Čiže dovoľujem si konštatovať, že najväčšia škodná v tomto štáte sú práve tí, ktorých sme si vyvolili – aby nás čo najviac ožobračovali. Nie kríza, nie EU, nie Grécko . . . ale my sami.
Zdravotníctvo. Rovnako! Vlády sú na to, aspoň za štandardných okolností aj na to, aby realizovali taký systém, ktorý bude fungovať a nie ktorý bude iba požierať vlastný systém, vrátane neregulovaného nalievanie zdrojov. U nás nemáme ani systém a nemáme ani peniaze na zdravotníctvo a napriek tomu tento štát iba tvrdohlavo presadzuje súčasné slaboduché riešenia, že sa človek až čuduje, ako môžeme byť (ešte) taký bohatí.
Poľnohospodárstvo. Súdnictvo. Štátna správa. Obrana. Všade. Všade tam sú viac menej podobné symptómy. A je úplne jedno akej farby si natiahnu tričká pri „spravovaní štátu“ tí, akože správcovia. Či sú červení, zelení, modrí, alebo, čo ja viem, trebárs - dúhový.
Jeden môj známy mal sen, ktorý si po precitnutí ešte pamätal – no, zaujímavý, skutočný sen. Posúďte: každý občan by sa musel zaevidovať aj s notárskym overením podpisu, že koho bude voliť. Nakoniec - keď vyhrá vo voľbách jeho favorit bude znášať všetky straty z kiksov tej - jeho vlády. Teda, iba on bude iba platiť vyššie dane, odvody – aj za svojich nedospelých potomkov. Aj dlhy, ktorí jeho milovaní politici spôsobia. Nebudú platiť tí, ktorý nevolili tých, ktorí to pos.ali. ale budú platiť tí, ktorí ich volili. A bude „vymaľované“! A v tom momente odpadnú starosti s emóciami tých, ktorí nechcú rozmýšľať. Keďže pôjde adresne o ich peniaze v tom momente začnú oveľa reálnejšie hodnotiť výber, priazeň, sľuby, reálne sľuby a hlavne splnené sľuby politikov. A pôjde všetko tisíc krát ľahšie. Takmer samo! A na každú stranu. No, ale bol to iba prelud – medzi týmto ľudom. A taký sen.
Ale na záver sa vrátim sa do skutočnosti. Financmajster tejto doby si v poslednom období oddýchol. Z druhého piliera, namiesto zdokonalenia (a prípadne sprísnenia pravidiel a kontroly) dôchodkového druhopilierového systému už pred pár mesiacmi znásilneného ako frontová dievka, sa odhlásilo niečo okolo osemdesiattisíc sporiteľov. Možno si mysleli, že ich peniaze pôjdu do sociálnej poisťovni. No ešte to! Peniažky pôjdu pekne na (pravdepodobne) rezervný účet pána, súdruha premiéra a ten z toho možno uhradí prúser pri čerpaní eurofondov na platy ministerských úradníkov. Alebo možno postaví národný futbalový štadión, alebo zapláta ďalšie diery v zdravotníctve. Do dôchodkov nepôjde nič. A basta.
